Nepredpokladala som, že ma technické záležitosti tohto webu zastavia tak, že budem musieť prehodnotiť a tento môj denník rozdeliť. Stalo sa. Tak isto som nepredpokladala, že aj na Camine bude moment, keď sa kvôli technickým ( teda lepšie povedané fyzickým) záležitostiam tela  budem musieť zastaviť, prehodnotiť a pokračovať inak...

25.deň, Astorga – Rabanel del Camino, 22km ( spolu 439)

Začínam Camino odznovu. Veľa vecí  je  symbolických. Pri príchode do Astorgy sa mi  rozbila moja mušľa. Bolo mi to ľúto. Ale včera som dostala novú, z pláže vo Finesterre, ešte od piesku a to je pre mňa symbolické – starý život zomrel, nech žije nový život.  Včera som si čítala: Minulosť už neexistuje, budúcnosť existuje len v našej hlave. JE TU LEN PRÍTOMNOSŤ A JE MOŽNÉ SA Z NEJ TEŠIŤ.  S minulosťou už nič neurobíme, budúcnosť bude závisieť od našich myšlienok. Tak čo nám ostáva? Cítiť sa dobre tu a teraz.  Idem pomaly, obdivujem krajinu, pijem veľa vody, dobre jem, teším sa už len z toho, že idem.

26.deň, Rabanel del Camino – El Acebo, 17km, (spolu 456km)

Dnes je konečne tá chvíľa keď sa na Camine človek zbavuje starého života, starých vecí atď.  Cruz de Ferro – železný kríž. Pútnici tu aj nechajú nejakú osobnú vec. Nechala som tu svoju rozbitú mušľu. Pôvodne som si ju chcela odniesť domov, ako spomienku, ale rozhodla som sa, že nie, že načo spomínať na staré? Tak som ju pochovala pri Železnom kríži.

Celý deň to je hore- dole, dole-hore, kopčeky, a tak sa musím po 17km znovu kvôli bolestiam šliach zastaviť v El Acebo. Beriem to z tej pozitívnej stránky, že MYSEĽ JE SILNÁ,  a že mi v podstate na počkanie plní priania. Dnes som si počas cesty pomyslela, že by som rada prespala niekde v dedinke obkolesenej horami a stalo sa. El Acebo je tichá dedinka obkolesená horami.  Ale keby nie tej bolesti tak asi  idem ďalej.  Zaujímavé. Teraz budem musieť asi SLEDOVAŤ SVOJE TELO AKO BAROMETER.  Stretávam starých aj nových ľuďí. Normand a Micheline z Quebecku, s ktorými som raňajkovala pri spoločnom stole už v 2. deň mojej cesty. Teraz som s nimi poobedovala a trochu poklebetila. Tereza z Kanady, tú som si všimla ešte v Rabanel del Camino – tiež večerala ako ja  - kakao. J , Edy  je Ír, ktorého som si všimla pri príchode do albergue. Sedel pri fľaši červeného vína. Edy je hrdý na to, že spolu s Gálmi a Baskami je Kelt. Sympaťák,   a podobne ako Slováci – keď je čo piť, tak sa pije.  Pri večeri už bol poriadne veselý. Felicité z Austrálie. Pri večeri je aj  Ross z Tasmánie, s ktorým robíme fotky zapadajúceho slnka. Vraj sa mi podarila lepšia ako jemu. Rossa som si všimla už pár krát predtým, vyzeral na veľmi  kľudného človeka. Popoludní som ho zbadala ako sa hrá s dedinskými psami, tak som sa pristavila.  Veľmi milý človek, chodí na turistiku do Himalájí  rád fotografuje a robí psychiatra. Na môj problém so zápalom mi hovorí, že nech sa zastavím v nasledujúcej dedinke, že tam sa zastavili jeho traja priatelia, že oni sú všeobecní lekári a že mi určite pomôžu. Ale to čo vie iste, že nemôžem s tendinitis kráčať 15 – 20 km denne ako chcem kráčať, tak len 5,  10,ale maximálne 15 nie viac.   " 5, max. 10 km?  A kedy potom prídem do cieľa?"  No veď nech si zmením letenku a kde je problém? No dobre,  dávam si horúcu polievku a idem spať. S myšlienkou čo bude zajtra??????  V noci spím ako drevo.

27.deň, El Acebo – Villafranca del Bierzo, (stopom a busom)

Ráno noha bolí, preto idem stopom s jedným hoteliérom a ten mi hovorí, že aj on mal taký istý problém keď bol na Camine a hospitelero v Ruitelán mu to masážami a homeopatikmi dal do poriadku a už s tým ďalej nemal  problém. Došiel Camino do konca. Tak mám zámer, že sa v Ruitellán zastavím.

Nemám chuť tráviť deň v meste . Ponteferrada je mesto, preto idem autobusom do nasledujúcej dediny Villafranca del Bierzo.  A tak tu sedím, čakám kým otvoria albergue a dumám nad tým všetkým.

Mám 7 dní do odletu lietadla, cca 200 km do Santiaga, a ďalších 90 km do Finesterre. Mám zmeniť odlet?, ísť  pomaly až do Finesterry?  Ísť koľko môžem, a nejako to dokombinovať autobusmi?  Na vrchu Cruz de Ferro som si myslela, že starý život končí a začína nový... ale asi trochu naivné myslieť si, že to tak úplne od hneď... A tak ako povedal Iňaki, Bask, ktorý už neviem kde je, život sa nezmení z večera na ráno.

A teda zas sa vraciam k mojim bolestiam - prečo?

- ešte som nepochopila

-ešte som neprijala niektoré veci

-ešte veľmi chcem

-ešte si nevychutnávam úplne. lebo myslím na staré starosti a problémy....

Tak dobre, odovzdávam sa do rúk vyššej moci. Teraz sa idem sa ubytovať. Pôjdem do mesta, Potom uvidím, potom sa rozhodnem...

Olééé, teším sa, našla som lacné letenky, tak som si posunula môj odchod z Camina o tri týždne. Domov letím 18. októbra z Porta. Olééé.  Tak a teraz ma už nemusí  trápiť čas. A čo ma vlastne ešte trápi? No neviem . V tejto chvíli vôbec nič ma netrápi. Dokonca som tu stretla dvoch z Česka – Adelu a Petra, tí mi požičali nabíjačku na telefón a dokonca dali aj horalku!  No čo viac chýba k šťastiu?   Som spokojná, najedená, oddýchnutá a ráno skúsim pochodovať. Teraz idem spokojná spať.

28.deň, Villafranca del Bierzo – Ruitelán, 20km (spolu 476)

Dnes som prešla 20 km, bez nejakých väčších problémov. Ale šla som opatrne pozorne, veľa prestávok a bola to v podstate rovinka. Cieľom bol Ruitellán, kde som vedela, a verila že je človek čo mi dokáže s mojimi ťažkosťami s nohou pomôcť. Hospitalero Carlos z Portugalska  vytestoval homeopatikum,  rozmasíroval nohu, dal zopár rád . Zajtra plánujem krátku etapu, lebo bude stupák.

V Ruitelán bolo príjemne, spoločná výdatná večera s ostatnými pútnikmi, a ako budíček Ave Maria...

29.deň, Ruitelán –Hospital de la Condesa, 16km (spolu 492 )

Každý deň si už dlhšiu dobu nachádzam miestečko, kde môžem byť chvíľu sama, kde  môžem porozjímať  nad tým čo sa udialo v ten deň. Včera som si posedela pri potoku, pri žblnkotajúcej vode. Dnes som si vyšla na skaly za Hospital. A mám prekrásny panoramatický výhľad. Posledné lúče slnka farbia oblaky... obloha je ružová, červená, miestami do zlata. PREKRÁSNE. Som obkolesená horami, je tu pokoj a kľud, len v diaľke  jemne počuť zvonce kráv.

Dnes som cestou stretla Španiela, ktorý  už išiel späť zo Santiaga. Skoro vždy aspoň na chvíľku zo zvedavosti zastavím týchto ľudí, čo idú naspäť. Tento mal namierené peši do Jeruzalema.  A vyzeral veľmi radostne.

Ozaj som v Galícii. Ďaleká Galícia sa stala skutočnosťou.  Obávaný výstup na O´Cebreiro je za mnou. Bol to riadny stupák, ale krásny.  Noha sa trochu ozýva, ale dnes si ju ešte premasírujem  a predýcham to. Väčšina ľudí robí dlhšie etapy. Ja mám také tempo, že každý deň stretávam nových ľudí.

30.deň, Hospital de la Contesa – Triacastela, 17km (spolu 509)

Zas som sa zobudila sama od seba, po tme sa obliekla a vyrazila s túžbou byť na  Alto del Poio ( 1300 m.n.m.) a mať výhľad dookola v čase keď vychádza slnko – a bola som tam. TÚŽBA  JE SILNÁ VEC.

Došla som tam aj s dvoma Talianmi. Ona -  uštebotaná, vysmiata, on – zamračený Padanista s ostňom v päte, ktorý sa mu nedarilo vybrať.  Cestou ma veľa ľudí predbieha, ale väčšinou všetci sú tu so mnou v Triacastella. Ide sa mi trošku ťažko z kopca. Tak zajtra spomalím. Pociťujem však trochu nudu, trochu samotu, chýbajú mi také zväzky, ako zo začiatku Cesty.    A  cítim dnes tak trochu prázdno. Smutno, osamelo.  Čo robiť?  Možno keď si prečítam tieto moje zápisky od začiatku, tak ma z tej nálady dostanú...

31.deň, Triacastela – Samos, 10km (spolu 519)

Ráno vyrážam s Veronikou z Uruguaja a Carlosom z Barcelony, s ktorými som včera  zdieľala izbu a aj povečerala. Len traja na izbe -  to bolo  po dlhšej dobe zas veľké súkromie. Ja ostávam v Samose, oni pokračujú do Sarrie, tak ešte posledná káva, posledné fotky a lúčime sa. Navštívim kláštor, idem na omšu, kde nádherne spieva zbor mníchov. Potom je mi zas smutno.  Zo všetkého možného, stále sa ešte vynára  smútok a ani celkom dobre neviem prečo, len možno...Tak sa idem poprechádzať dávam si horúcu čokoládu a hajde spať.

32.deň,  Samos- Sarria, 15 km ( spolu 534)

Pri raňajkách zas noví ľudia, poklábosím na chvíľu s Ianom z Belgicka, ktorý ide na bicykli. Celú cestu idem sama, trochu si pripadám ako čierna ovca. Ostatní už buď vyrazili skôr, alebo ma ešte nedostihli tí, ktorí dnes budú končiť v Sarrii po 30 km, nie po 15 ako ja. A tak sa  ubytujem v jednom súkromnom albergue. Prišla som ako prvá. Majú tu práčku, tak si dávam vyprať všetky veci.  Úžasné.  Zo začiatku Camina som prala poriadne, poriadne mydlila, pláchala v 2 vodách, potom som už pláchala už len v 1 vode. Potom už je to len také lenivé jemnejšie mydlenie. Včera som v mydlovej vode vyprala aj prepláchala. Pomaly sa zo mňa staval humusák. Ale dnes tá práčka.... to ma potešilo. A prichádzajú zas noví ľudia Chris z Kanady, ktorá síce prišla vo štvorici, ale prezraďuje mi, že ušla od svojich blízkych, lebo nedokáže počúvať dookola to čo počúva doma. Ušla – chce ísť sama. Potom luteránsky farár David zo Švédska, atd.  Volala som domov, že som si preložila letenku, a že priletím oddnes o 26 dní. No nadšení neboli. Išla som na mesiac, budem skoro dva. Dnes pršalo. Už som tak túžila po daždi a túžba sa mi splnila.

33.deň, Sarria – Portomarín, 25 km (spolu 559)

Ráno začalo malým incidentom. O 7.  jeden z Nemcov zapálil naostro svetlo v celej miestnosti. Španieli protestovali (keďže pre nich je ešte noc) a zhasli. Nemec    zapálil, a tak to šlo dookola, kým to viacerých ľudí úplne neprebralo a ako inak za  tmy, ale pri zapálenom svetle na izbe vyrazili na ďalšiu etapu. Dnes som prekročila 100-ku. To znamená, že do Santiaga mi zostáva menej ako 100km!!! Spomínam si ako som po štyroch dňoch mala za sebou 100 km a cieľ Santiago sa mi zdal neskutočne  ďaleko. A teraz? Ukrajujem posledné km zo stovky. Čo bude až to skončí? Zbytočná otázka. Vlastne nie zbytočná, bude to čo si vytvorím. Cestou stretávam pútnikov – turistov. Prídu na posledných 100 km. Veci im vezie autobus, oni s malými batôžkami idú tieto posledné etapy do Santiaga. Napriek všetkému táto púť obohacujea učí všetkých ktorí ňou prejdu. V Portomarín zas stretávam dvojicu Kanaďanov Normanda a Micheline.  Povečeriame spolu, vymieňame si odznaky a iné drobné suveníry a vychutnávame si západ slnka pri rieke. Som rada, že to napriek dlžke etapy moje nohy zvládli.

34.deň, Portomarín – Pallas del Rei, 24 km (spolu 585)

Dnes prechádzam okolo značiek 88km,77km,66 km do Santiaga. Od 152. kilometra je  zhruba každý polkilometer, alebo kilometer označený, takže človek zhruba vie koľko cesty mu ešte ostáva  k Sv. Jakubovi. Dnes je zas dlhšia etapa preto oddychujem častejšie a keď dorazím do Pallas tak sa mi ujde poslené miesto v  albergue. Som veľmi rada a idem na typické jedlo tohto kraja – polpo (chobotnicu) s dvoma doktorkami z USA. Lola, jedna z nich pred pár dňami musela ukončiť Camino kvôli astme a Diana preto kráča sama. Lola ide busom. Veľmi ich zaujíma ako žijeme vo východnej Európe, evidentne ešte nevideli žiadnu východňarku, ale trpezlivo odpovedám na otázky typu Majú ľudia bežne farebný TV? Aj práčku? ...Dnes som stretla aj veľa Talianov. Lucio z Civitanuova, 67 ročný,  je tu s dcérou, ale tá je vpredu a počkajú sa v Santiagu. Lara z Vicenzy, ktorá má síce zápal šliach, kríva, ale má aj vôľu a napriek bolesti šlape do Melide.  Pes Tao, jeho pani Alexandra a jej priateľ a „nosič“ Lino. Od Sahagunu ich sem tam stretávam . Tao využije každú chvíľu a keď sa jeho panička zastaví  pútnik Tao ľahne a okamžite zaspí. A Nemku Susanne stretávam v práčovni. Čaká kým nám práčka operie veci. A zas sú tu aj Kanaďania Normand a Micheline, s ktorými sme si prirástli k srdcu. Mám pocit, že prídeme spoločne aj do Santiaga. Asi. Telo zatiaľ drží. Je unavené ale je dokonalé. Zvládam to.

35.deň, Pallas del Re – Melide, 15 km ( spolu 600)

Neviem či sa uskutoční táto moja túžba a či sa mi podarí dôjsť na koniec zeme do Finisterre pešky. Cítim zas kolienka. Prosím nech mi to bude dovolené. Modlím sa. Nech prídu potrebné lekcie,  ale chcela by som ísť. Ale keď to nebude možné, nepôjdem. Dnes ráno sa mi ale teda vôbec nechcelo kráčať.  Ale treba robiť aj veci, aj keď sa nám nechce. V záujme cieľa... Ja šlapem už pomaly, niet sa kam ponáhľať. V Melide je povestný vynikajúci chlieb, preto obed je dnes suchý chlieb a saláma, ale s partiou, s ktorou sa už pár dni stretávame sme sa dohodli, že večer ideme na špecialitu – na polpo (chobotnicu).  O šiestej večer sme sme už boli hladní  ako vlci, tak sme sa vybrali hľadať miesto,  kde si to polpo dáme. Ale márna naša snaha. V tomto kúte Španielska sa obeduje okolo 3. - 4. popoludní, preto pýtať si večeru o 6.? Čašníci nastupujú do práce o 8., takže najskôr o pol deviatej...A taknakoniec skončíme vo fast-foode  a namiesto povestného polpa si dávame slaninu, volske oka, hranolky, nejaku zeleninku. No,  človek mieni, život mení. Ale napriek všetkému JE VŽDY PRÍJEMNÉ JESŤ SPOLU ,  utužuje to vzťahy. Večer zakončujem pozorovaním nádherného západu slnka.
 

36.deň, Melide – Ribadiso, 14 km, (spolu  614)

Pohodu včerajšieho zaspávania pokazili trochu Nemci, ktorí ostošesť  prehrabávali ruksak, všetko balili do igelitiek, šuchotali a šuchotali.... a ráno zas šuchotali a šuchotali. Čo sa dá toľko šuchotať? Všetko mi lezie na nervy. Tak  sa vyberám na cestu, kráčam sama, ale  som smutná. Už si začínam pripadať ako chronický melancholik.  Včera 27. som podľa pôvodného plánu mala odlietať zo Santiaga späť domov.  Do Santiaga mám ešte 2 dni cesty, potom ešte cesta do Finesterre, a do Portugalska. Aké to bude? A s takouto náladou. Stretávam Kanaďanov.  Micheline ma pozýva  na kávu, tak neodmietam.  Vidí, že som smutná, tak ma utešuje, že som nice girl, že si mám pamätať, že k cieľu sa ide STEP BY STEP, trpezlivosť, a že aj v živote, ktorúkoľvek cestu si vyberiem bude správna. Jej manžel Normand prikyvuje, hovorí len po francúzsky ale našej debate s Micheline rozumie.  Majú syna, ktorý berie drogy, skúsili všetko možné,  ale hovoria, že v tejto chvíli nemôžu robiť nič iné, len sa zaňho modliť.  A po rozprávaní s Micheline mám pocit, že tie moje zvyšky nejakých problémov z minulosti sú naozaj nepodstatné veci, tak načo si kaziť takýto pekný deň?  Zajtra sa s nimi stretnem  v Arce a potom možno aj v Santiagu. Púšťam si hudbu a idem ďalej. Zastavujem sa pri Sicílčanovi Giuseppem , ktorý pracuje na letisku v Lugane, a pristavuje sa pri nás  Nemec Ralf – Rafael, ktorý išiel po Camino severnou cestou, rozpráva ako je tam krásne a ja už začínam túžiť po vode, po oceáne, začínam túžiť po tom, keď budem kráčať po Camino del Norte (mimochodom trvá to 3 roky, kým sa mi podarí vybrať sa  na severnú cestu) . Ralf hovorí, že dnes je sviatok Michaela, ale sviatok majú aj všetci Archanjeli, teda aj on Rafael, a preto pozýva na obed. Hmm.. prijímam, dávam si šniceľ, šalátik, a víno z Galície Alberiňo. Výborné , vynikajúce pred jedlom, počas aj po. Čím viac piješ, tým je lepšie. Nerozumiem tomu. Pamätajte Alberiňo.

37.deň, Ribadiso – Arca do Pino, 26 km (spolu 640)

Ráno som stratila pasport, teda kredenciál (neskôr som ho našla), popoludní som zablúdila – stratila som cestu (aj tú som našla) a večer som našla prstienok – ruženec.

Také pre mňa také symbolické. Strata identity, strata cesty, ale NÁJDENIE BOHA.

38.deň, Arca do Pino – Santiago de Compostela, 23 km (spolu 663)

Ráno  na chvíľu kráčam s Izmailom z Barcelony, ktorý mi ako  predtým niekoľkokrát Miguel Angel „zachraňuje život“ v lese. V tme mi posvieti na cestu a vyviedie  ma z lesa.  Potom som sa na chvíľu pristavím pri Jamesovi z kanadskej Ottawy, ktorý trochu smutný sedí v bare pri ceste. Práve dnes oslavuje 65 rokov, tak mu poprajem a  oslavujeme s caffe con leche.  Pristavujú sa aj iní pútnici, chvíľu posedíme pri káve a spolu mu zaspievame  Happy birthday to you... James je dojatý, ďakuje a vyráža s úsmevom optimizmom a dlhými krokmi na posledné kilometre do Santiaga. Potom už kráčam sama.  A po nejakej chvíli sa mi zdá neuveriteľné, že to čo vidím v diaľke  sú známe veže katedrály v Santiagu. Hlavou mi ako vo filme prejdú  momenty, z Camina,  keď som už skoro prestávala dúfať, že budem môcť pokračovať v Ceste, preblysnú mi hlavou ľudia, ktorí ma obohatili, ktorí mi pomohli.... A som tu.  Santiago de Compostela.  Dokázala som to. Ďakujem.  Vytryskuje radosť, eufória, radosť, emócie, pokoj, radosť, mier, radosť, spokojnosť, vďačnosť. Veľmi silné emócie, veľmi silné pocity. Mám pocit, že nejdem po svojich, ale že mi vzadu na chrbte narástli krídla. Nohy sú ľahké, batoh je ľahký, telo je ľahké....Lietam

39.deň, Santiago

Som v Santiagu, cieľ je dosiahnutý, ale  DôLEŽITEJŠIA  JE  CESTA SAMOTNÁ!!!  Uvedomujem si že CAMINO JE MAGICKÁ CESTA.

Všetky tie momenty predchádzajúcich týždňov mi pripadajú zázračné, neuveriteľné.  Odchádzam do katedrály Sv. Jakuba s túžbou, že 2 hodiny pred obedňajšou omšou strávim v tichu a rozjímaní.  Aký omyl. Nedeľa je deň turistov. Namiesto ticha  a rozjímania pociťujem sklamanie z turistickej atmosféry a z turistického ruchu v kostole. Rozmýšľam ako čo najskôr opustiť mesto, ale ako to urobiť, lebo som sľúbila v pondelok ráno pomôcť Kanaďanom pri vybavovaní auta.  Stretávam Veroniku z Uruguaja a s ňou vystojím dlhý rad, aby sa mi ušlo krátkeho objatia so svätým Jakubom. Skľudním sa a oddám sa osudu, nech sa deje čo sa má diať. Budem si to vychutnávať napriek prílišnému turistickému ruchu.  A dnes je omša špeciálna. S veľkým 50 kilovým kadidlom.  Včera v  Ufficio per perregrinos som si náhodou všimla  odkaz od  Austrálčana Rossa, psychiatra, ktorý ma "zachránil" pre trojicu z Talianska Alexandra, Lino a ich psa Taa. Chcel by ich ešte stretnúť.   Potom náhodne stretávam Rossa . Intuitívne sa pýtam, že keď stretnem Talianov, čo im mám odkázať, kde sa chce stretnúť?  O 7-ej večer na námestí pred katedrálou. A samozrejme sa mi podarí "náhodou stretnúť" spomínanú trojicu z Talianska, tak robím medzi nimi spojku a čudujú sa ako to funguje... aj mne sa to zdá veľmi veľa zhôd náhod. A aj ja v tom všetkom mám svoju úlohu (tentoraz úlohu spojky ).  Chodím po meste a stretávam náhodne ľudí, s ktorými som sa stretávala posledné dni. V kútiku  duše túžim ešte vidieť  ľudí zo začiatku Camina, preto som aj trochu nostalgická. Naše cesty sa rozišli tak,  že sme sa vôbec nestihli rozlúčiť. Veľmi sa mi nechce, ale nejaká sila ma núti ísť na stretnutie s Rossom a „Taovcami“...a...a...a náhodne na námestí stretávam Talianov Antónia s Nazzarenom, a vzápätí aj Kanaďanku Ghislaine. Náhodne...Veľmi som si v hĺbke srdca želala aby som ich ešte stretla. MODLIDBY, TÚŽBA, VIERA A OČAKÁVANIE sú naozaj magické. Večer som naozaj veľmi vďačná za všetko čo prežívam a viem, že stačí z hĺbky srdca poprosiť , veriť a ďakovať.

40.deň Santiago

Ráno pomáham Kanaďanom pri vybavovaní auta a vidím, že sa začína stmievať. Áááá,  dnes má byť  úplné zatmenie slnka. Som zvedavá preto pozerám do slnka bez akejkoľvej ochrany – a keď potom ďalšiu pol hodinu vidím matne, tak sa začínam báť, či som si nepoškodila zrak.  Nie nepoškodila, ale uvedomujem si, že moje „životné lekcie“ tu na Camine  ešte neskončili. NESMIEM  RISKOVAŤ  NEZMYSELNE, PRIVEĽMI. Stretávam aj Tamasza z Budapešti, bývalého kameramana MTV, ktorý už o Camine v minulosti natočil film a ktorý mal tiež veľké trable s nohami. Vie len po maďarsky a rusky, tak sa dohovárame po rusky. Ale môj mozog je z tej zmesi rečí, z tej zmesi ľudí tak unavený, že vyhľadávam zeleň parčíka, a robím si siestu. Ghislaine kúpila nádhernú knihu fotografií od Manuel G.  Vicente – Peregrinos. To ma tiež inšpiruje vrátiť sa sem na Camino, ale s lepším foťákom. Popoludní ideme s Nazzarenom a Antoniom na „paellu“ pre mňa momentálne najchutnejšie španielske jedlo a samozrejme na Alberiňo. Potom už sa lúčim s mojimi najmilšími pelegrinmi, ku ktorým som sa v prvý deň mojej cesty ani nechcela prihovoriť.  Tak arrivederci a Roma.

41.deň, Santiago de Compostela – Negreira, 25 km (spolu 688)

Ráno vyrážame spolu s Ghislaine, ja na západ, k oceánu a ona na sever na vlak a na  lietadlo do Kanady. Predtým si ale ešte dáme spoločné raňajky, pospomíname chvíľu a urobíme  posledné fotky. A vyrážam. Na chvľu mám pocit, že som zablúdila, lebo periféria Santiaga je rozkopaná, ale nakoniec sa skľudním a spoľahnem, že idem dobre, aj napriek tomu, že nevidím žlté šípky... a naozaj idem dobre. Včera sme boli dlhšie hore, veľa sme pojedli aj vypili, mala som zlé sny,  tak dnes kráčam trochu ako mátoha..  Po toľkej prírode a relatívnej striedmosti, dni vo veľkomeste, v ruchu a v hojnosti jedla a pitia. NIČ NETREBA PREHÁŇAŤ. Človek sa dostane z rovnováhy veľmi ľahko. Na ceste som prechádzala cez krásnu dedinku Ponte Maceira, tam mi mlyne voda tak vymasírovala nohy, že mám dosť síl dôjsť až do Negreiry.

42.deň, Negreira – Olveiroa, 33 km (spolu 721)

V Negreire som stretla úplne nových ľudí. Som prekvapená, že väčšinou mladých. Ráno kráčam s Petrusom z Nemecka. Počas rozhovoru nám dosť neprirodzene prekríži cestu jeden pes. Napadá ma hneď otázka, prečo tak znenazdajky? Asi po 500m ďalšej chôdze a našej konverzácie nevidíme ďalej šípky, preto sa vraciame späť a presne v mieste, kde nám pes prebehol cez cestu je šípka – mali sme odbočiť do lesa. Takže ďalšie ponaučenie: VŠÍMAŤ  SI ZNAMENIA.

Dnes mám pred sebou 33 km, preto oddychujem častejšie. Snažím sa byť opatrná, ale inde nie sú ubytovne, musím urobiť všetky tie kilometre.  Časť dňa idem aj s Emiliom z Antúrie, (zo severu Španielska). Revolucionár, ktorý je za nezávisloť Baskov, a chodí na Camino každý rok od 1996. Je to preňho ako droga. Camino pomáha jemu a on pomáha ľuďom na Camine. Každý mesiac  sa doma stretáva s priateľmi z Camina. V Olveiroe stretávam všetkých zo včerajška. Iné ubytovne na trase nie sú, preto kto nechcel spať pod širákom prišiel do Olveiora.  Večer sa okrem iných porozprávam so spisovateľkou Isabelou, z Portugalska, ktorá robila Camino portugalskú trasu. Jej cieľ je Finisterre, kde by sa mala stretnúť s mužom,  ktorého milovala, ale nevidela 25 rokov. Rozprávame aj o všeličom inom, o tom že prekonala rakovinu, o indigových a krištáľových deťoch, o tom že bola v Japonsku písať o japonských ženách, aj o inom.

43.deň, Olveiroa – Corcubión, 25 km (spolu 746)

Znenazdajky som zbadala oceán. Po 43 dňoch putovania som došla k vytúženému oceánu na dotyk. Moje nadšenie je ale trochu poznačené tiažou batoha. Nechápem prečo je taký ťažký. Posledné kilometre do ubytovne sú naozaj ťažké. Nevládzem. Po tom ako dôjdem do ubytovne sa  to vyjasní. Mám horúčku, mám zimnicu. Darmo, telo sa musí popasovať s tými dávkami kilometrov, ktoré mu dávam.  No uvidím zajtra.

44.deň, Corcubión – Finisterre 20 km (spolu 766) – BOD 0,00KM ZEME

V noci som sa každú chvíľu budila, takže nie som celkom fit, ale myšlienka na  prekrásne pohľady na oceán, o ktorých som počula ma posúva dopredu.  Ráno vyrážame z Corcubion s tým, že to bude prekrásny deň, lebo je slnečno. Ale hneď pri prvom výhľade na oceán začína sadať hmla a tak z ospevovaných panoramatických výhľadov nie je nič. Beriem to s humorom. Aspoň je dôvod vrátiť sa na cestu do Finisterre. Posledný úsek kráčam s Petrusom z Nemecka, ktorý ma na Slovenku  3 ročnú dcérku.  Vyzará ako anjel je celý v bielom, len vetrovku má červenú, záchranársku – anjel záchranca.  Kráčam naboso,  po pláži, popri oceáne,  zbieram mušle pre priateľov, jediné čo je zvláštne, je, že vidím len pár metrov od brehu.  Ďalej nič. Hmla. Nevidím ani za seba, ani pred seba, nevidím Finesterre a viem, že som od neho možno kilometer.  JE TO NEUVERITEĽNÉ, ALE SOM TU !!! DOŠLA SOM NA KONIEC SVETA. DO FINESTERRE. Ale naozajstnú nádheru je mi  umožnené vidieť až popoludní keď sa dvihne hmla a pred večerom keď vyrážame so spolupútnikmi  k majáku, aby sme mohli na skalách obdivovať nádherný západ slnka.

Po západe slnka idem za nosom a ten ma dovedie k bronzovej topánke pútnika k „hrobke starého života“ alebo starých životov, kde už sú nejakí pútnici. Na tomto mieste pútnici zvyčajne pália to, čo im pripomína útrapy z cesty, bolesť, alebo to, čoho sa chcú zbaviť. A tam Emílio robí starý keltský rituál očisty ohňom a všetci máme pocit spolupatričnosti. Sme vďační za to, že nám toto všetko bolo umožnené.

45. a 46. deň, Finisterre, 12 km (spolu 778)

Dva dni odpočinku, keď som sa vyspala doružova, spím v posteli na plachte a pod plachtou, nie v spacáku. Spálila som niektoré svoje staré veci, očistila sa kúpeľom v oceáne, večerami chodila k majáku a na pláž pozorovať zapadajúce slnko a burácajúce vlny. A rozhodla som sa, že sa pozriem aj do Muxie, lebo počas cesty mi viacerí tvrdili, že originál zakončenie cesty je v Muxii, že je tam krásne.  A tak si moje Camino tvorím tu, v tejto chvíli.

47.deň, Finisterre – Muxia,  s blúdením a odbočkmi cca 35 km (spolu 813)

 Človek si niekedy myslí: Ó dnes bol perfektný deň a vôbec ho nenapadne, že ten ďalší deň by mohol byť ešte úžasnejší. Ako sa to stalo aj mne.

Vo Finesterre čakám na  domácu, ktorá má pre mňa ponuku, aby som prišla na niekoľko mesiacov do Finesterre a prenajímala jej izby pútnikom, kým ona bude preč. Tu na konci sveta pri oceáne... je to veľké lákadlo.  Kvôli tomuto dnes vyrážam až tesne pred obedom. Chcem sledovať  le flecce amarille (žlté šípky), ale potom si to rozmyslím a vyberám sa vlastnou cestou.  Moja logika mi  hovorí, že keď pôjdem popri oceáne, musím sa predsa dostať na ďalšie miesto, ktoré leží tiež pri oceáne, nie?  A preto odbočujem zo značenej asfaltky na cestičku popri oceáne. Hodnú chvíľu je to v pohode, ale postupne cestička stúpa do vyšších skál, postupne sa zužuje, stále stúpa vyššie do skál idem po prudkých zrázoch nad morom, nohy mám doráňané od krovia, cesta sa už úplne medzičasom stratila, zarástla krovím, nachádzam sa dosť nebezpečne prudko nad morom, spomínam si na svoje riskantné pozeranie do slnka pri úplnom zatmení v Santiagu.... Ok, nepotrebujem podobné lekcie riskovania a tak sa vraciam späť na asfaltku. Táto odbočka trvala cca 1 a pol hodiny a som zas na značkovanej trase. Nemám predstavu kde som. Prichádzam do Lires.  Rozmýšľam: Ísť ďalej, alebo ostať? Je pol šiestej večer, mám za sebou 6 hodín cesty, cítim nejaké pľuzgiere,  pred sebou mám necelých 20 km ... Najradšej by som ostala, ale ráno som si naplánovala Muxia...Tak si dávam kapučíno v miestnom bare, vyložím na chvíľu nohy... OK, budem veriť, že dôjdem. Barmanka  hovorí Muxia 17 km, a že za tri a pol hodiny to zvládnem. Tak dobre, dôverujem. Po doplnení vody vyrážam na ďalšiu cestu s otčenášom na perách. Nado mnou sú ťažké mraky a sem tam cítim prvé kvapky. Mám dobré tempo, ale kvapky hustnú... Ok, ruksak dole, a dávam naň ochranný vak.... Muxia 13 km, kvapky naďalej hustnú... OK, ruksak zas dole a aj ja si dávam pršiplášť a schovávam foťák. Križovatka Muxia na všetky 3 smery, ale 8 km nejaká dedina na H, a mám ju na mape, tak bočím. Hlási sa pľuzgier.... Ok, ruksak dole, dávam si naň náplasť. Tempo je v dupe a začína sa poriadne stmievať. Kvapky ďalej  hustnú. Zas sa hlásia nohy, tentoraz cítim, že mám vlhké ponožky. Tak prezúvam za „suché“ – samozrejme prší tak nemôžme hovoriť o úplnej suchosti. Zas ruksak hore a vyrážam. Prší poriadne a stekajúca voda sa nejakým spôsobom vyšplhala po nohách hore a tak cítim vlhkosť aj na „pologuliach“. A vchádzam do hmly. Dážď, hmla a tma. Môže byť tak 8 hodín večer? Začína klesanie, odteraz idem stále z kopca...konečne dedina...to už je riadna tma tmovská . Stretávam pastiera s ovcami. Por favor  Muxia?  Dole a doprava odtiaľto sú to vraj 3 km. Grazias. Schádzam nižšie, ako mi poradil a doprava je asfaltka smer Muxia, doľava smerom po pláži. Samozrejme moja dobrodružná povaha a tá moja láska k vode a k moru...tak nepočúvam doprava a vyrážam doľava, smerom po pláži... Ale okamžite signál od tela pípí... Ok, pišpauza a vnútorný hlas hovorí späť na asfaltku, pláž pozrieš zajtra... OK, vraciam sa na asfaltku, a mám čo šlapať. Sú to dobré 3 km  a v tme a daždi... Alebo už prestalo pršať? Posledných 10-15 km idem v pršiplášti, preto cítim  dážď zvonku, sauna zvnútra. Ale vôbec mi to nevadí. Naopak pociťujem  eufóriu z dobrodružstva. Teším sa, že už  len kúsok a zajtra budem odpočívať. Lebo tu v Muxii moja Cesta,  moje Camino končí. Alebo nekončí? Keď už som tu a mám do odletu toľko času,  a odlietam z Porta tak som si nie istá či sa trochu neprejdem aj po portugalskej trase.

Camino je ako život. A je mi ťažko povedať: Dnes skončím.... Za skalami už vidieť oranžové svetlá Muxie, prvé domy, bez problémov nachádzam ubytovňu – miestnu telocvičňu . Hurááá... A dokonca dvere sú ešte otvorené a sú tam Andrea z USA,   Petrus z Nemecka a Gili a Ori z Izraela, ktorí sú na Camine na svojej svadobnej ceste – všetko známi, milí ľudia, pefektné.... Dávam dole všetko mokré, a všetko je naozaj mokré J, ale s prekvapením zisťujem, že v telocvični je práčka aj sušička. Perfektné. Dávam si teplú sprchu, po sprche pohár vína, chlieb a syr. A je koniec. Som šťastná. O strechu bubnujú ťažké kvapky dažďa. Bude sa dobre spať. Ukladám sa na žinenku, zaťahujem zips na spacáku a idem do hajan. NEUVERITEĽNÉ AKO MÁLO STAČÍ ČLOVEKU K ŠŤASTIU.

V tento deň som zablúdila viackrát, aj som mala na ceste rôzne prekážky o ktorých nepíšem, ale  naučila som sa, že treba mať neotrasiteľnú dôveru v niečo vyššie, čo je nad nami, čo sa postará o to, aby sme jednak dostali potrebné lekcie, ale aby sme dostali aj všetko čo potrebujeme. 

A to čo sa nám deje, čo nevyzerá na prvý pohľad celkom príjemne - to môžeme prežívať,  ak sa rozhodneme, ako niečo nepríjemné, ale môžeme to prežívať aj ako najväčšie dobrodružstvo dnešného dňa. Záleží od nás.

48.- 54. deň, Muxia- Santiago – Porto, cca 50 km (spolu cca 860) + ked prirátam za tých 55 dní všetky prechádzky po mestách a dedinách, v ktorých som sa zastavila tak je to spolu okolo 1000 km peši.

V Muxii  som ostala pár dní , rozlúčila som sa s oceánom. A cez Santiago som šla do Porta. Porto je krásne. Je to aj zmes starého a nového, čistoty a špiny, úzkeho a širokého, všednosti a nevšednosti, malosti a veľkosti, videla som miesta, kde sa rodí Portské, samozrejme som aj ochutnávala. Za tieto dni som spoznala ďalších niekoľko ľudí a odniesla si ďalšie malé lekcie do života.... Na Camine  každý má  svoje vlastné lekcie.

55.deň, Porto, smer London, Bratislava, Košice, Budimír

Tak a zas sedím na letisku  tak isto ako som pred skoro  dvoma mesiacmi, keď som v Londýne čakala na let , smerom na Camino. Bola som zvedavá čo ma čaká, bola som  plná otázok,  – čo ďalej so životom? Dnes tu sedím a cítim sa ako pokojná voda pri zapadajúcom slnku. Otázky? Vždy boli aj budú. Necítim nostalgiu, necítim smútok, teším sa domov, chcem...vlastne nič zvláštne nechcem. Niet sa kam ponáhľať, čakám na let, trpezlivo. Som v kľude, vyrovnaná, spokojná. Dostala som jednoduché lekcie, dokážem lepšie počuť hlas z môjho vnútra.  A naučila som sa ako naozaj málo môže stačiť ku šťastiu. Strecha nad hlavou, posteľ, teplá sprcha, sýte brucho a hlavne pár priateľov.  Všetko ostatné je bonus.    Viem, že som z tých, ktorí budú večne hľadať a večne putovať.  A na mojich cestách mi bude svietiť okrem iného svetla aj svetielko lásky od mojich najbližších a priateľov. Táto stránka je venovaná aj Vám moji drahí.  Držali ste mi palce, obdivovali ste ma,  podporovali ma. A aj to mi pomohlo tú cestu prejsť.

Ďakujem.