Posledné dni pred odchodom na moje Camino severnou trasou boli náročné. Táto Cesta začala vlastne už momentom, keď som si kúpila letenku...

Od toho momentu sa zostrili zmysly, začalo jasné uvedomovanie si vecí, všímavosť ako na Camine.  A ak som nepočúvala vnútorný hlas –  prišli lekcie. Všetko bolo akési jasnejšie. 

Dva týždne do odchodu a urobila som prvý tréning s 10 kilovým ruksakom. Zisťujem, že moje camiňácke topánky ma tlačia. Nejako  mi asi  narástla noha.  Aj na toto Camino teda pôjdem  v nových... Vidím, že situácia sa opakuje. Tentoraz poučená som vzala o pol čísla väčšie. Vydala som sa na Cestu. V Hlohovci - tradičnej zastávke pred Caminom zisťujem, že sa páru aj moje nové obľúbené  špičkové sandále, ktoré mi tiež došli len deň pred odchodom . Tak ich u Danky došívam  ručne.  

Ešte som  ani nedorazila do  Španielska  a už sa to zas začína točiť okolo nôh.  Okolo nich sa to točí vlastne už pár rokov.   Zo začiatku  to boli malé zrady typu, že napr. kvôli zablokovanému kolenu  som musela dole z Rysov krivkať na jednej nohe, opuchy kolien po každej tancovačke,  lyžovačke, po každej  túre  a podobné veci + skúsenosti z predošlého Camina  - toto všetko ma postupne oberalo o odvahu a odsúvalo dokončenie mojej severnej trasy Camina.  Veď ako to ja zvládnem  to prejsť celé?  Čím viac času som venovala pochybnostiam, tým menšia bola odvaha.  Veľakrát   od posledného návratu  z Camina sa ozvala túžba, ÍSŤ a DOKONČIŤ  Severnú cestu popri vode.... Lenže obavy a neviera zatiaľ vyhrávali.  Až do chvíle, kým ma nevyprovokoval  Ondro.  Ondro, ktorého ani nepoznám, ale ktorý mi začiatkom  roka nechal na mojom webe odkaz : „A čo? Už si dokončila svoje severné Camino? “ . Tá veta ma zahanbila,  nahnevala,  inšpirovala... konečne som sa rozhodla, DOBRE, PôJDEM  A DOKONČÍM.  Tak som mu odpísala, že „idem, je to len otázka času“.  Zas sa pár mesiacov nedialo nič. Skrývala som sa ako keby sama pred sebou.  Potom som zas raz po dlhej dobe stretla Tomyho,  ktorý chcel s Katkou prejsť Camino  ešte pred tým ako som ja o ňom  vôbec  počula a opýtal sa: „No čo, kedy ideš na Camino“... a zas...som pocítila zahanbenie, obavy .... ani neviem, čo som mu odpovedala, ale ešte v ten istý večer  som kúpila letenky smerom na Camino. IDEM DOKONČIŤ SEVERNÚ CESTU. V tej chvíli vo mne prepuká veľká radosť... Hurááá letím o 10 týždňov. 

Je 8 hodín ráno. Som pred letiskom v Bratislave a nechce sa mi dnu.  Napriek tomu, že cesta z domu  až sem bola úplne hladká,  ako keď máte „zelenú vlnu“ na semaforoch , vnútri sa cítim  asi tak, ako keď sa ide v lete na saniach. Tak pribrzdene. Chýba sneh. Chýba šťava.   Vydumujem. Poletím cez Londýn a popoludní už budem  už v  Santander,  ale kráčať začnem až pozajtra.  Nechávam si deň. Potrebujem sa pred cestou vyspať.  Odsúvam....  a uvedomujem si to. Takže: prídem do Santander, vyspím sa a naplánujem si aspoň začiatok cesty.  Pretože poučku – NEPREPÁLIŤ ZAČIATOK si dobre pamätám už od mojej prvej cesty.  A prvá etapa zo Santander má mať vyše 40 km.   Bez tréningu a s mojimi nohami?... To nemôžem riskovať. Zajtra niečo vymyslím. 

Je už zajtra.  Som v Santander. Voľný deň využívam a chodím po Santander. Všade je fiesta. Oslavy letného slnovratu. Prekvapuje ma množstvo tanečníkov. Vidno, že tancujú radi. A tentoraz aj napriek tancu som stále bez štartovacej šťavy.  Je zamračené a aj predpovede  počasia na koniec júna a ďalších 25 dní dávajú pre mňa nepochopiteľné. Nízke teploty pod a okolo 20 stupňov, často zamračené a dážď!! Tu v Španielsku? Teraz keď som ja prišla na Camino a k moru? Rozmýšľam nad prvou etapou.  40 km.  Zajtra by sa malo  ísť trochu smerom do vnútrozemia.  Ja by som najradšej išla celý čas po svojom,  popri vode a pomaličky kvôli nohám. Rozdeliť tých 40 km na 3, alebo 4 dni po 10 km a ísť popri mori?  Ale to znamená nejasné spanie niekde vonku? na plážach?  Ale zas keď pôjdem takto pomaly, tak mi to bude trvať 2 mesiace.  A počasie? Uvedomujem si aj môj dobrý dezorientačný zmysel... Neviem  sa rozhodnúť.  Bojím sa a zároveň sama pred sebou sa pokúšam ukryť svoj strach. Tak sa idem prejsť popri mori.  Nekúpem sa, lebo je chladno a zamračené,  ale aspoň sa prejdem.

Idem popri vode asi 3 hodiny a behom toho padá rozhodnutie.  Ísť celý čas popri mori sa mi v tejto chvíli zdá  také „turistické“. Som na Camine, teda pôjdem po značenej trase.  Uvedomujem si, že aj v živote by som teraz radšej  oddychovala, lebo sa cítim taká vyšťavená.. ALE! Som na Camine, tak nastúpim na Cestu, kvôli ktorej som tu. Značenú.  A momentálne zajtra to nebude popri mori?  Nevadí... ešte bude mora dosť  

1.deň,   Santander – Bóo Di Pielagos

Dostať sa von zo skoro 300-tisícového Santander chvíľu trvá. Cesty, ulice, uličky.  Nemusím ale venovať pozornosť  mape a mať strach, či idem dobre. Šípky mi ukazujú, že idem dobre. Značenie je zatiaľ dobré.  A tak človek môže pozerať okolo, relaxovať.... ak nemá ťažký batoh, lebo ťažký batoh taktiež vyžaduje svoju pozornosť. A mne sa už po pár kilometroch zdá, že môj batoh je priťažký.  Ale čo vyhodím, veď všetko, čo som balila potrebujem ( človek si myslí, že potrebuje J ). Takže sa nečudujem, že hneď v prvý deň sa ozývajú moje kolená.  A tak robím veľa, naozaj veľa prestávok. Nechcem prepáliť začiatok . Po 13 km som v krásnej čistej ubytovni. Bóo Di Pielagos. Kuchyňa, práčka,  super.  Chvíľu po mne sa tam dovalí Nemka Brita so svojim 4 mesačným synčekom, ktorého si nesie v šatke na hrudi. Na chrbte batoh, vpredu dieťa. Mamma mia... ja sa sťažujem na môj ťažký batoh? Čo má potom povedať ona? Brita má doma ešte 5 ročnú dcéru,  ktorá ostala doma s otcom . „Brita a prečo si sa vydala na Camino práve teraz s takým malým dieťaťom? “ – a vysvetľuje mi, že už minulý rok mala silnú túžbu ísť, ale bola tehotná, nemohla. Budúci rok a ďalších nasledujúcich pár rokov by musela nechať doma s manželom 2 malé deti, tak zvážila, že je to najlepšie teraz, keď si syna môže niesť  ako klokaníka v „kapse“.  Len „zíram“ – Brita sa najprv musí postarať o dieťa, umyť, dať jesť, uspať, potom sa môže postarať rovnako o seba, potom oprať veci, potom už je syn hore... má čo robiť. Ponúkam sa, že jej vymasírujem nohy, lebo vidím ako chodí... má ich ako betón... Sme len my traja na izbe, tak ju nechám, nech má kľud ona aj dieťa a idem sa pozrieť  k moru. Našla som v mape najbližšia pláž v Liencres  - asi 4 km tak idem ...a nachádzam Národný park Duny  Liencres.  Pieskové duny, všade zelené borovice, krásne zátoky  aj veľká pláž,  azúrovo modré more, veľké vlny – raj pre surferov – paráda. A tak sa hodnú chvíľu kochám, vychutnávam, pozorujem surferov,  skúšam vodu….  až už je večer , som hladná, tak sa vraciam . Medzitým už došli  ďalší ľudia. .  Dvojica zo Švajčiarska, jedna Kórejka a dvaja Fíni. Pri večeri si pripíjame dobrým vínkom.  Dnes mám narodeniny.

2.deň,   Bóo de Pielagos – Queveda

Vyspala som sa do ružova.  Do 9-ej. Nič som v noci nepočula, ani hudbu z neďalekej fiesty, ani oslavu víťazstva Španielov po ďalšom vyhratom zápase, ani to, že v noci vstávala ku malému, ani to, že ku mne ráno hovorili... nič. A to som vypila pri večeri len pohár vína.  Skoro všetci už odišli. Zostala už len Brita s malým. Dnes odchádzam posledná a už sa teším na zážitok – adrenalínový prechod po železničnom moste – zakázaná skratka. Ale ušetrených asi  7, alebo 9 km po ceste. Lebo aj dnešný celý deň je to betóne. Asfalt, betón  dookola a je aj mimoriadne teplo, kolená puchnú, tak obväzujem, chodidlá sa tiež už nevedia vmestiť do kože, tak vyzúvam a pôjdem v sandáloch. Dnes mám naplánované spať asi 3 km od jaskyňe Altamira a po pár hodinách chôdze po štátnej ceste naozaj s radosťou vidím tabuľu Altamira – 5km. Jaskyňa  Altamira je jedno z dvoch miest, ktoré chcem teraz na Camine určite vidieť.  Jaskyňu Altamira volajú sixtínskou kaplnka praveku. Sú v nej umelecké nástenné maľby z doby kamennej. Už pár rokov mám túžbu to vidieť.  Po chvíli ma však žlté šípky vedú presne na opačnú stranu ako vedie štátna cesta. Prečo? Veď týmto smerom to je 5 km. Nechce sa mi veriť, že odbočením na opačnú stranu prídem k jaskyni skôr! Niečo mi hovorí, že ísť ďalej po štátnej ceste.  Aj keď nemám úplne dobrý pocit, rozhodnem sa, že budem sledovať žlté šípky.  Ale vnútri bojujem. Idem hodinu, dve.... to už ma hnevá, keby som šla po štátnej, tak už som dávno videla jaskyňu... prechádzam cez nejaké dediny, všade rozširujú cestu, rozbagrované krajnice... šípky momentálne nevidno, ale ani žiadna križovatka, tak neriešim, ale o chvíľu prvá križovatka ... žiadne šípky, žiadna tabuľa... vyberám intuitívne... po kilometri ďalšia križovatka a  na 3 smery a žiadna žltá šípka a ani smerová tabuľa... to už hromžím, ale je nedeľa žiadni ľudia, žiadne autá, nemá kto poradiť... čakám a som riadne nahnevaná... vidím auto. Stojte! STOP, zastavujem... pýtam sa na ubytovňu... sú to nejakí nemeckí turisti, evidentne na tomto mieste 1x v živote, vyťahujú mapu a kompas...Bóóóže kompas L ... ale 2.auto ma zachraňuje – albergue Queveda? Menej ako 1 km od miesta kde stojím J . V alberque, vlastne to je taký väčší súkromný dom spím sama na izbe. Neviem kde sú všetci pútnici.  Idem už 2.deň  ale zatiaľ som počas kráčania nestretla žiadneho pútnika čo ide peši, len pár ľudí na bicykloch. Je to také divné sama obedovať, sama večerať, nikde nikto. Popoludnie trávim na záhrade albergue a mám pocit, že mám ísť pozrieť Altamiru ešte dnes. Ale prehluším ho a len  tak si oddychujem v záhrade na slnku a robím plány na ďalšie dni. A ďakujem za vestu a tričko. Na jednej z mojich dnešných zastávok som si zabudla zapnúť ruksak a tričko a vesta sa držali  asi vzduchu. Ale nestratila som ich. Pripadalo mi to také ako keď si zabudnete mobil na streche auta, nasadnete a keď sa zastavíte na nasledujúcej zastávke mobil tam je. Ďakujem. Svätý Jakub dohliada ...

3.deň,   Queveda – Cobreces

Altamira zatvorená L. Zlostím sa. Včera som 2x mala dobrý ciťák... ale prinútila som sa rešpektovať žlté šípky. Kedy sa konečne naučím rešpektovať svoje pocity? No ale všetko zlé je na niečo dobré, aspoň je dôvod sa sem vrátiť znovu na Camino J.  Tých 15 km dnes je nekonečných. Ruksak mám ťažký. Musím nejaké veci vyhodiť. Ale ktoré? Zdá sa mi že všetko potrebujem. Mám chuť na teplé jedlo, ale na ceste nie žiaden bar otvorený. Pred príchodom do Cobreces fotím a dobieha ma prvý peší pútnik, ktorý si tiež odfotí panorámu a pýta sa ma: Where are you from?  - I am from Slovakia.... usmeje sa a ďalšia jeho veta ma pozitívne šokuje. Ááá tak  môžeme hovoriť po slovensky J ... Neuveriteľné. Prvý peší pútnik, ktorého stretávam na tomto Camine je SLOVÁK.  Paťo. Patrik  ide s Dominicom a denne robia okolo 35 km. Dominic hovorí len francúzsky, Paťo francúzsky nehovorí, ale svoje etapy plánujú spolu. Dnes prenocujeme v kláštore. Do spania je ešte relatívne ďaleko tak volám chlapcov na pláž. Pridáva sa len Paťo. Hovorí, že Dominic aj on sa tu na Camine niečoho vzdali. Dominic sa vzdal toho, aby chodil na pláže, alebo k moru. Patrik sa vzdal  sladkostí. Čo by som mohla obetovať ja? Ako prvé ma napadne: - vzdať sa LENIVOSTI, alebo POHODLNOSTI a zabrať – byť aktívna. A ako druhé:  „Ale veď ja nie som lenivá a pohodlná“... (až ku koncu Camina zisťujem, že áno, ale svoju lenivosť ( alebo strach?) skrývam za to, že mám takú „taktiku“-  nerobiť dlhé etapy J J, aby som to neprehnala... aby som nemala zdravotné ťažkosti.., že potrebujem pooddychovať na pláži, atd..) J.  Bar je zatvorený, teda z teplého jedla nebude nič a  tak ideme s Paťom na miestnu pláž a zjeme chlebík so šunkou. Na pláži je plno ľudí, tak hľadám nejaké miestečko na pokojný oddych. Na konci pláži stúpam po menších kameňoch na veľké, nájdem jeden, dostatočne priestranný veľký balvan, ľahnem si naň vypínam a zaspávam. Zobudím sa až na to, že mi je zima. Chcem sa vrátiť, ale zisťujem, že je príliv a som  odrezaná od pláže. A tak sa ako horolezec štverám po kameňoch smerom nahor na svah... Niekedy si človek dokáže vyrobiť riadne dobrodružstvo aj sám. Podarilo sa.  Zhora bude určite pekný výhľad na západ slnka za more. Ale môj strach ma oň pripravuje. Neviem kedy je u bratov mníchov večierka. Nechcem spať vonku za múrmi kláštora. Pamätám si aj spanie na divadelných stoličkách v Sahagune pred pár rokmi na Camino frances, keď som ostala vymknutá. A tak západ slnka nedopozerám.  Taliani majú jedno pekné príslovie: Chi non risica, non rosica. – niečo ako: Kto neriskuje, nič nezíska.  Dnes nezískavam.   Ale dúfam, že ešte nejaké západy slnka uvidím.

4.deň,  Cobreces – Comillas

Vyrážam odhodlane a s dobrou náladou. Podarilo sa mi vyhodiť 3 veci a ide sa mi ľahšie. To je pre mňa dobrý recept aj do života – zbavovať sa pravidelne nepotrebných vecí.   Konečne idem aj po normálnej hline, nie len ako doteraz väčšinou po asfalte a betóne. Patrik s Dominicom vyrazili na svitaní, tak zas celý deň kráčam sama. Krajina cez ktorú idem je veľmi pekná, V Comillas sa chcem okúpať, je tam pekná pláž,  tak uvidím...  Do ubytovne prichádzam ako prvá, lebo robím oproti iným málo kilometrov. Dnes len 12. Ubytovňu otvárajú až o tri hodiny tak nechávam ruksak predo dvermi a idem do centra hľadať niečo teplé pod zub. Dávam si menu dell pellegrino : veľký zeleninový šalát, stejk s hranolkami, vanilkový krém ako dezert. K tomu všetkému víno tinto (červené) a voda. Konečne som sa dobre najedla a zaplavila ma radosť. Vychádza mi z toho, že niekedy asi nie sme smutní, a unavení, ale len nenajedení. Vraciam sa do ubytovne a som zas šokovaná.  Na otvorenie ubytovne čakajú pútnici v dlhom rade. Ó konečne zas atmosféra ubytovní akú si pamätám.  Len si nájdem posteľ, vyložím spacák, aby bolo jasné, že je posteľ obsadená a napriek ochladeniu ihneď vyrážam k vode. Ale z kúpania nie je zas nič. Dole na pláži fúka ostrý vietor a chlad cítim až v kostiach.  Sedím na brehu, pozorujem milované more a volám domov, potrebujem cítiť trochu tepla. Teplo z domu ma ovalí aj cez telefón. Doma vraj máme  skoro 40 stupňov a tu v Španielsku je sotva 20. A ja som si so sebou nezobrala ani nijaké dlhé nohavice, veď načo. Do Španielska?  Juh, more...  Asi mám ešte priveľa ilúzií...  Ale mám nové skúsenosti...V Španielsku je v lete zima,  jaskyňa Altamira môže byť niekedy zatvorená.. Síce som každý deň som pri mori, ale nekúpem sa... Inak Comillas je veľmi pekné mestečko. Určite nevynechajte prechádzku keď tam budete.

5.deň,  Comillas – San Vincente de la Barquera

Budím sa na ruch. Je ešte tma, ale väčšina ľudí už odišla. Vstávam, pobalím  batoh a schádzam dole. V kuchyni je čulý ruch. Dvaja sympatickí cyklisti, ktorí spali hneď vedľa mňa balia bicykle. Iní sa zas snažia vydolovať z automatu kapučíno. Iní čakajú kým otvoria prvý bar, kde sa naraňajkujú. Dávam si niečo malé na raňajky, pobalím desiatu, vodu... mám  ešte jablká a  krabičkové kakao. Toto všetko nemôžem niesť, to je aspoň kilo navyše, tak ponúknem cyklistom a tí sú tomu nesmierne radi. Vyrážam chvíľu po svitaní. Je sychravé ráno, hmla, ale tá sa po pár kilometroch začína pomaly dvíhať. Medzitým ma predbieha dvojica cyklistov. Zamávajú, zakričia Buen Camino a viac ich niet. Viac ich neuvidím. S cyklistami to je tak. Po chvíli začujem za mnou nejakých ľudí. Ešte ich nevidím, lebo je hmla, ale už ich je počuť. O chvíľu prefrčí okolo mňa veselá skupina Španielov. Chvíľu ideme spolu, a kecáme. Nechcú mi veriť, že španielsky som sa naučila len na Camine.  Ale nestíham ich tempo lebo často fotím. Pri fotení sa pri mne zastavuje Jimmy z Írska. Počká ma, neponáhľa sa. Ponáhľal sa vraj doteraz, lebo chcel stíhať tempo nejakej skupinky a začala ho z toho bolieť päta. Musel spomaliť. Jimmy bol 2 roky v Indii, kde študoval alternatívnu medicínu. Bol aj rok v južnej Amerike odtiaľ vie po španielsky. Rozprávame anglicko španielsky a cesta ubieha rýchlo. Tesne pred vstupom do San Vincente nás dohoní pár z Nemecka. Brigitte a Wolfgang. Pamätám si ich z Comillas. Šli po alternatívnej variante popri mori a pri ich opisoch scenérií z dnešnej etapy mi začínajú svietiť oči. Po alternatívnej trase?  Áno, hovorí Brigitte.  Hospitalero z Guemes povedal, že CAMINO NORTE JE PRE PÚTNIKOV TVORIVÝCH A INTELIGENTNÝCH a NIE JE NUTNÉ  STRIKTNE DODRŽIAVAŤ  ŽLTÉ „ZNAČENIE“.  ČASTO ETAPY MAJÚ VIAC VARIANT. NA TEJTO SEVERNEJ TRASE BY SA PÚTNIK MAL NECHAŤ VIESŤ VNÚTROM.  Túto vetu som mala počuť  skôr, že ísť po „svojom“ je povolené... priam žiadúce.  Som celá nejaká „zošnúrovaná“. Kde sa podela moja odvaha? Chcela som ísť popri mori a idem kam ma šípky vedú.  Kvôli obavám často prehodnocujem veci a nerozhodujem sa, ostáva len pri túžbach.  Môj strach ma oberá o pekné veci v živote. Z mojich úvah ma ale rýchlo vyvedie štebotavá Brigitte, ktorá dookola robí srandu a  všetci spoločne vchádzame do ubytovne v San Vincente. A ide sa na obed. Doplniť sily. Pripojí sa k nám aj Švajčiar Jozef a dávame menu del pelegrino.  Brigitte s manželom  sú na Camine  už siedmykrát. Tentoraz idú len do Gijonu. Neponáhľajú sa. Ani Jozef. Ten ide do Santiaga, ale má naplánované ísť  po Camino Primitivo.  Jimmy ide tiež do Santiaga po severnej trase, takže budem mať parťáka. Spolu sme taká skupinka tých  „pomalších“. Vychutnávame, neponáhľame sa.

6.deň,  San Vincente de la Barquera – Colombres

Ráno vyrážam ako pútnik kreatívny a inteligentný, t. z. nejdem podľa príručiek, ale podľa seba. Nechávam sa viesť. Od včera prší, mrholí, nechcem sa šmýkať po blate, tak sa rozhodujem, že do Comlombres pôjdem po štátnej ceste. Napriek dosť silnému dažďu a napriek tomu, že idem celý deň po asfaltke mám skvelú náladu, lebo idem po svojom. J. Hospitalero zo San Vincente nám poradil, že v Colombres môžme prespať v telocvični za 3 eurá. Bol to veľmi dobrý tip. Do telocvične dorazíme postupne. Všetci z našej skupinky a máme telocvičňu sami pre seba. Je tu aj telka, a tak skoro všetci pozerajú medzitým už semifinále MS vo futbale Nemecko – Taliansko.  Wolfgang pri pozeraní skoro kolabuje, lebo Nemci prehrali a idú domov. Ja sa zas učím z internetu ako otejpovať  moje problematické kolienka.

7.deň,  Colombres – Llanes

Vstávam za tmy. Má byť dobré počasie tak  sa natieram opaľovacím krémom, aby ma nespálilo. Svitá. Vychádzam von a ... mrholí. Počas cesty dážď samozrejme zmýva môj opaľovací krém, ale vôbec mi to nevadí, lebo konečne kráčam okolo hučiaceho mora.  Nádherné výhľady na pobrežie. Ale ku koncu začínam mať obavy. Dnes je to niečo okolo 25 km a takú dlhú etapu som tento rok ešte nespravila. A tesne pred koncom si vyberám jednu z dvoch alternatív, síce dlhšiu, ale vraj sú tam panoramatické výhľady. No tie sú... naozaj krásne..., ale je to aj brutálne do kopca a mám pocit, že ma to vedie do kamsi do hôr a nie do prístavného mestečka Llanes... Ale stoja za to, nádherné výhľady na Picos de Europa – Európske štíty, pohorie ktorému meno dali vraj námorníci vracajúci sa z námorných ciest na rodnú hrudu. A konečne vidím môj dnešný cieľ  Llanes,  ale zároveň mám pocit, že sa od neho vzďaľujem, že tá moja cesta vedie nejako mimo. Strácam úplne vieru a preto sa vraciam  späť na jednu križovatku. Tri štvrte hodiny tam, tri štvrte hodiny späť. Malo to byť 25, je to určite vyše 30. Posledné kilometre po asfalte a ubytovňa ako ináč, na konci mesta. Bolia ma celé nohy. Som K. O.  Ale hospitalero v Lanes mi trochu zdvihne náladu. „Už vás tu čakáme“ – mňa? – Áno pýtali sa na vás 2 Nemci a 1 Švajčiar. Idete k nim na izbu č. 3“. Je to milé, lebo v Llanes je viacej ubytovní, a neboli sme dohodnutí, že ideme práve do tejto. Brigitte, Wolfgang, aj Jozef sú tu. Jimmy sa zastavil niekde inde. Ale večer pribudne na izbu namiesto neho ďalší Ír Danny. A ten má také pľuzgiere, že zas som rada, že ja mám len takú bolesť akú mám. Nemenila by som s ním. S pľuzgiermi mám skúsenosti, tak mu helfnem a prepichujem, dezinfikujem ošetrím mu ich ako stará skúsená šéfka.

8.deň,  Llanes – Piňeras de Pria

Ráno ma nohy stále bolia. Myslím si, že dnes prejdem len 3  km a zostanem v prvej ubytovni. Myslím si, že potrebujem oddýchnuť. Na raňajkách sa dohodneme s Wolfgangom, že ma vyvedú z mesta po alternatívnej trase popri mori. Ale už aj krátka chôdza popri vode ma osviežuje tak, že sa rozhodujem, že dám dnes celú etapu. Idem celý deň s Brigitte a s Wolfgangom.  Zastavujeme sa na desiatovú kávu, potom na obed, a ešte viackrát. Kvôli dažďu. Prečkáme najväčšie prehánky a keď je dážď znesiteľný tak pokračujeme. Wolfgang pokašliava. Cestou stretávame  veľa koní, kravičky, aj divé prasa. Na mori je veľa surferov. Tým dážď nevadí. Sú dobré vlny a tak nemajú čo riešiť. Keď ju miluješ, nemáš čo riešiť tu platí.  V poslednej dedine pred koncom etapy stretávame našich dvoch Írov, ktorí sa už na ceste medzitým stretli. Na dnes zakotvujeme v Piňeras de Pria, v skvelom malom súkromnom alberque. Odporúčam.  Podujali sme sa s Danym navariť večeru pre všetkých. Pri stole chýba Wolfgang a vo vzduchu cítiť niečo temné. Pochopíme to, až okolo polnoci. Wolfgang má zimnicu a nemôže dýchať. Doktor ktorý prišiel hovorí, že musí ísť do nemocnice. A tak úplne nečakane sa musím rozlúčiť s dvomi zatiaľ najbližšími ľuďmi na tejto ceste, santikou odchádzajú. . Je mi veľmi smutno, ale nejako sa mi podarí zaspať.

9.deň,  Piňeras de Pria – La Isla

Vyrážam skoro ráno ešte trochu smutná z náhlej nočnej rozlúčky. Je slnečný deň a  mám v pláne prejsť 10 km do Ribadisella, tam si konečne trochu oddýchnem na pláži, vykúpem sa v mori a večer si vychutnám atmosféru futbalového finále medzi domácimi Španielmi a Talianmi.  Po hodinke chôdze ma dobieha Ír Danny. Rozpráva mi o svojom živote. Keď mal 18 odišiel z domu a odvtedy kdekade žil. Španielsky hovorí preto, lebo žil dva roky na viacerých miestach Španielska, veľa času trávil pri mori a surfoval. Poslednú dobu sa venuje práci pre charitu, ale už má v hlave plán čo chce robiť ďalej. A pýta sa ma na môj život a prácu a okamžite odhalí moju neistotu ohľadne práce. Bez škrupúľ mi dáva ďalšie otázky a zakončí tým, že: „ Jari vieš, čo potrebuješ mať?“ – áno viem, - JASNÝ PLÁN. – Áno, dobre sa nad tým zamyslieť a pripraviť si plán. Podrobný plán a ísť podľa neho. Tak neistota odíde....

Ani neviem ako a sme v Ribadisella.  Danny  pôjde ďalej, ja ostávam. Ale zastavíme sa spolu ešte na caffe con leche – kávu s mliekom.  Sme len pár metrov od baru, keď  neďaleko pred nami zastaví taxík a z neho vystupujú Brigitte s Wolfgangom. Zdá sa mi to neuveriteľné. Velikánska náhoda, ale zas sa vidíme. Všetci  sme veľmi potešení  stretnutiu a ideme  na kávu.  Brigitte nám rozpráva nočné dobrodružstvo z nemocníc. Wolfgang má zápal pľúc a to pre nich znamená tento rok koniec Camina.  Tentoraz mám čas sa rozlúčiť  sa s nimi v kľude. Dostávam od nich darček. Výborného vreckového sprievodcu po Camino norte. Ďakujem drahí. Teším sa na oddych pri vode, lebo je krásny deň. Ale v ubytovni ma čaká prekvapenie. Completo (obsadené). To som teda vôbec nečakala. Som asi 10 sekúnd ako obarená. Čo teraz? Cestou je nejaká ubytovňa – kláštor..., ale nebudem predsa pozerať futbalové finále niekde v kláštore. .chcela som byť v dave medzi kopou Španielov, vo finále Španieli, zažiť tú atmosféru... tak sa rozhodujem, že idem do La Isla. To je ďalších 20 km. Sama som zo seba prekvapená. Vôbec ma to nenahnevalo, že musím zmeniť svoj istý program a namiesto oddychu kráčať ďalších 20 km. Ale nové je to, že je to absolútne bez štipky hnevu. Cesta do La Isla je náročná, hore dole, hore dole, ale zároveň krásna, lebo vidím veľa mora.  Dôjsť do La Isla sa zdá nekonečné. Konečne dorazím pred 8. večer na ubytovňu  a napriek veľkej únave sa teším. Sú tu všetci ktorých poznám. A všetci sú prekvapení, že som dorazila. Stihnem sa akurát osprchovať a vyprať veci a vyrážame do mesta, sledovať finále. A aj niečo pojesť. Španieli vyhrali a  Španielsko oslavuje. Bubny, trúbky, oslavy.... a na ubytovňu sa vraciame po polnoci. Začína fiesta...Hádam sa trochu vyspíme.

10.deň,  La Isla – Sebrayo

Otváram oči všetci sa takí akční, len ja si pripadám spomalená a neviem sa rozhýbať ...Jozef už vyštartoval, Danny sa prišiel rozlúčiť, Jimmy je už skoro pobalený len ja sedím v spacáku na posteli a som frustrovaná a bez nálady . Nemám chuť ani vstať, ani ísť, chcela by som oddychovať, ale  je zamračené... Nechce sa mi kráčať, chce sa mi ostať.  Jimmy mi niečo zaspieva a podarí sa mu presvedčiť ma, nech idem. Tak sa pobalím a som rada, lebo viem, že v skupine sa akákoľvek frustrácia dá zvládnuť lepšie. Skupina ťa potiahne. Dnes som skupina s Jimmym. Rozpráva mi svoj príbeh, ako sa dostal k liečiteľstvu, čo robí, ako robí. Jimmy sa každé ráno cvičí svoje jógové aj iné cvičenia a medituje. Trvalo mu niekoľko rokov, kým dosiahol disciplínu, ale pochopil, že bez toho to nejde. Prostredníctvom cvičenia a meditácie  dokáže byť v rovnováhe a dokáže si udržiavať vnútorný mier.  Uvedomujem si, že to je aj návod pre mňa. Pohyb mi robí nesmierne dobre. ... a sme v cieli. Sebrayo. Ostávam tu. Jimmy chce ísť ďalej, chce dnes urobiť viacej kilometrov, lebo zajtrajšia etapa je náročná čo sa týka prevýšenia aj kilometrov. Lúčime sa a nevieme, či a kde sa stretneme. Tu v Sebrayo stretávam komplet nových ľudí. Taliani – manželia z Pescary, Gianni z Puglie, Pedro z Bilbaa, Jose z Guadalajara, 2 Austrálčanky, 2 Ukrajinci, je tu aj skupinka cyklistov myslím z Francúzska, nejakí ďalší mladí Španieli a do večera sa ubytovňa úplne zaplní.

11.deň,  Sebrayo – Deba

Ráno 5.45 zvoní nejaký budík. Som vyspatá a aj keď som neplánovala vyrážať za tmy – idem. Konečne vidím na Camine východ slnka. Na francúzskej trase sa mi darilo vidieť túto nádheru často, skoro denne.  Dnes mám pred sebou minimálne 33 km až 40 km. Dve prudké prevýšenia, tak uvidím aký bude deň. Prvú prestávku posúvam až na 10. kilometer. Ranné káva chutí preto skvelo. Prekvapenie. Pristavuje sa pri mne Jozef zo Švajčiarska, ktorého som nevidela už 2 dni. On je ale viac prekvapený ako ja. Po tom čo ma videl naposledy  deprimovanú ráno v La Isla myslel, že som niekde vzadu. Ha ha. A našiel ma vpredu pred ním. Pokecáme a rozlúčime sa. On pokračuje po Camino Primitivo teda smer Oviedo a ja pokračujem smer Gijon, ďalej po Norte. O chvíľu stretávam Ulu z Dánska, chlapíka z Ekvadoru, ale všetci idú Primitivo. Od toho 10. kilometra je teda riadny stupák. A keď to nie je stupák, tak je to hore dole, dole hore. Nohy dávajú o sebe vedieť – tu sme s tebou. Staraj sa o nás.  Vetrám, masírujem, prezúvam, ale tie kopce sú riadny nápor. Hlavne na kolená. Ráno som ešte koketovala s myšlienkou dôjsť až do Gijone, ale  neviem, neviem. Slabé značenie, neviem koľko mám do cieľa, a  mám dosť. A tak si spievam.  Elán, ľudovky, všetko možné aj  ráázvetááľi jááblaňe i grúúši..všetko, len aby som zamestnala hlavu, a nemyslela na bolesť...ale došla som. Dnes do  Deby. Ubytovňa je v kempe, kde majú pre pútnikov vyhradený taký domček. Kemping je plný do prasknutia. Je tu cyklozraz -  asi 1200 cyklistov z celej Európy. Napriek tomuto kvantu  ľudí sa my pútnici medzi tými všetkými ľuďmi  registrujeme a sme spolu.  Zas spoznávam zaujímavých  ľudí.  Gianni z Puglie, štvorica Španielov, dvojica asi 70 ročných manželov, ktorí idú na bicykloch už z Poľska. Z týchto dvoch posledných som teda šokovaná.  Taký vek, a až z Poľska... O necelé tri týždne je v Santiago najväčší sviatok roka  Sviatok sv. Jakuba.  Plánujem tam dovtedy dôjsť a v tie dni tam byť. Do Santiaga mi ostáva 350 km.

12.deň,  Deba – Gijon

Dnes mám jasný plán. Dôjdem do Gijonu a stačí. Pozriem Gijon a dúfam, že sa konečne vykúpem. Pol dňa odpočinku potrebujem. Tesne po príchode  do Gijonu ma milo prekvapuje sms-ka od Jimmyho z Írska. „Hi Jari, where are y? I am in Gijon with Dany“ . Danyho som už nestihla, ale Jimmy ma čaká.  Lanárim ho na kúpanie v mori. Vonku je okolo 20 stupňov, zamračené, ale mne je fajn. Konečne sa kúpem v mori.  Mám pocit, že voda zmýva všetky moje bolesti a únavu.  Po kúpaní si s Jimmym a ďalšou pútničkou posedíme pri kávičke. Jimmyho zas bolí  chodidlo. Dnes ešte pôjde do Aviles a pôjde  busom.  Busom preto, lebo etapa do Aviles má 27 km,  dve tretiny z toho je prechod priemyselnými zónami týchto dvoch veľkých miest.  Chápem ho v jeho situácii s jeho pätou..samý asfalt.  Lúčime sa. On ide, ale ja ostávam dnes v Gijone. Chcem trochu pozrieť mesto. Po pár hodinách prechádzky mestom som úplne dezorientovaná a úplne vyšťavená. Po toľkých dňoch v prírode  cítim ruch a chaos veľkomesta ako v tejto chvíli pre mňa niečo zaťažujúce.  Ale dnes mám dnes komfort síce jednoduchá, ale single room. Tak  si vychutnávam  trochu luxusu.

13.deň,  Gijon -   niekde blízko kempu v Naveces

Dnes mám prekrásny deň. Je niečo po 10.-ej večer, obloha tmavne stále viac a viac, sedím na pníku a pozorujem more. Napriek čiernym mrakom, ktoré mi visia nad hlavou. Dnes prespím pod širákom. Teda nie celkom, ale pod takou malou strieškou, ktorú som náhodou objavila pri hľadaní miesta, kde sa skryjem na noc pred dažďom. Dnes som mala pred sebou štreku z Gijon do Aviles. Po včerajšku som mala mesta až nad hlavu a dnešná etapa ale mala byť 2 veľké mestá, samá priemyselná zóna... Nevedela som prekonať  prevelikú túžbu kráčať popri vode, preto som  urobila iný plán. Šla som do Aviles autobusom, a vyviezla sa vlakom  do blízkeho Salinas ktoré je pri mori, došla ku Playa de Salinas  a odtiaľ som šla už šla celý čas už len a len popri vode. Ako pútnik tvorivý  a inteligentný.  Zažila som vetrisko, slnko, prehánky, prudký lejak, ktorý som prečkala v jednom tuneli. Chvíľu som si po tom veľkom daždi zdriemla pri mori na lavičke, potom som pokračovala a objavila tzv. Senda Norte. Krásny chodník popri mori. Dnes som mala namierené do San Esteban, ktoré je tiež pri mori. Ale bolo asi o pol šiestej večer a mala som dosť. Nevedela som koľko je to popri mori do San Esteban, tipovala som tak 3 až 4 hodiny. Musím si niekde doplniť vodu a mohla by som ísť..Takto rozmýšľajúc som došla do jedného kempu, ale tam sa mi chvalabohu nepodarilo ubytovať. Chvalabohu, lebo tie ďalšie zážitky boli skvelé. Tak som šla ďalej. Samozrejme som to mala spestrené dažďom, takže moje pršiplášte sú neustále v pohotovosti. A fúka jedna radosť. Ale ja chodím rada v daždi a ešte aj s „vítrem  ve vlasech“. Kráčala som popri vode tak cca do 8. –ej večer. Prichádzam k ďalšiemu maličkému zašitému  kempingu pri pláži, ktorý neviem ani presne kde je. Pýtam sa či môžem ostať na noc tam, len tak v spacáku na karimatke.  Vravia, že áno, ale zároveň ukážu na oblohu, že nočný dážď je viac ako istý. Stan síce nemám, ale nejako to neskôr vyriešim. Ostávam. Ruksak si nechávam v bare, a  najprv idem do sprchy.  Beriem si hneď dva žetóny na teplú vodu. Voda je horúca, dobre ma prehreje.  Obliekam sa do čistého a suchého a ... vonku zas prší. No tak ako to budem vlastne dnes spať? Dávam si v bare čaj, potom ďalší  čaj... a čakám.  Na chvíľu prestáva pršať, tak idem von. Musím k moru. Nemôžem predsa sedieť dnu v bare, keď som len 50 m od mora J. Posedím chvíľu pri mori, ale mám nutkanie sa prejsť a tak sa na chvíľu vydávam po trase zajtrajšej etapy. Po kilometri vidím tabuľku Bayas 6 km.  Aha, dobre, tak viem zhruba kde som a vraciam sa ku kempu, lebo sa začína stmievať. Zrazu vidím odbočku z cestu prudko nahor a  inštinkt zavelí „ odbočiť“, tak odbočujem a nachádzam miesta, z ktorých je úžasný výhľad na okolie a na more. A... nachádzam takú striešku  blízko lesa. Je rozhodnuté. Idem do kempu pre veci a  dnes večer budem spať tu.  Aspoň trochu chránená strieškou pred dažďom.

14.deň,  Naveces – San Esteban

Noc bola náročná. Často som sa budila. Mala som strach, či z lesa ku mne nepríde nejaký dravec, had a pod. V noci  riadne lialo a všetky veci, ktoré neboli vo vaku, vrátane spacáku  navlhli.  A tie vlhké zo včera nevyschli. Chcela by som  niečo teplé na raňajky, ale nehrozí.  Som celá dolámaná.  Ale... náhle vidím spoza mrakov nad morom začína vychádzať slnko.  Svieti len na taký malý kúsok zeme, ale je to taký nádherný výjav, že tie momenty vlievajú do mňa obrovskú radosť. Nádherné  prírodne divadlo východu slnka. Už mi nič  nechýba a je mi dobre.  Vychutnám si to celé, zjem poslednú malú tyčinku, vypijem krabičkové kakao a vyrážam. Cestou  k ďalšej vode a ďalšej pláži  idem cez les. Nikde samozrejme nie sú značky, lebo som mimo značeného Camina. Je tu veľa cestičiek na veľa strán, rozhodujem sa intuitívne ktorou ísť...  V tomto kúte sveta vidím cestou úplne všetky pláže a plážičky čo tu sú: playa de Salinas, de Munieles, de Santa Maria del Mar, Bahijas, Bayas...) a po poslednej širokej Playon de Bayas kráčam  aj pár kilometrov bosá . Na jej konci si sladko pospím  tak ako včera na pláži.... A večer už  sedím zas na skalách. More buráca a pozorujem západ slnka. Aj toto je Camino Norte. Som vďačná za dnešný deň. Všetko nádherné čo zažijeme má svoju cenu. Za krásne výhľady zaplatíme námahou. A ak niečo chceme nové zažiť iného sa musíme vzdať. ( napr. pohodlia, istoty, bezpečia). ALE JEDNOZNAČNE TO STOJÍ ... ZA TO ZAŽIŤ VIDIEŤ TO...

15.deň,  San Esteban – Sotto de Luiňa

Tá nádhera, ktorú som videla dnes sa nedá opísať. Panoramatický výhľad na more pri kaplnke Sv. Ducha.v San Esteban, potom ďalšie pláže, ďalšie krásne výhľady do okolia. Túžim sa dnes kúpať, ale pobrežie tu je strmé, nedá sa zísť k moru. Idem pomaly vychutnávam si výhľady, postojím, pofotím. Dohonia ma Uta s Katy. Dve Švajčiarky, ktoré včera spali so mnou na izbe v San Esteban. Videla som ich už na ceste pred Gijonom.  Katy má problém s kolenom a Uta zas mala nehodu a niekedy má problém s rovnováhou. Aj keď väčšinou  idú samé,  idú spolu.  Počkajú sa, podržia aj pohádajú. Ale idú spolu.  Začína poprchávať, tak si  dávame  spoločnú zastávku na kávu.  Neprší veľmi  a tak vyrážame, ale dážď zosilnie. Ukrývam sa pod stromom, ten ma trochu zachráni. Kráčame, ale zas sa rozprší, tak sa pred ním skryjeme v bare. Uta s Caty sa rozhodujú, že ostanú v Cudilero. Ja mám dnes naplánovaných 22 km do Soto de Luiňa. A tak zas raz  je tu  čas rozlúčiť sa . Aj toto je Camino.  Miestami sa ešte pár krát akože ukrývam pred dažďom, ale pár kilometrov pred koncom sa mi plní túžba dnešného rána. V tento upršaný, zamračený deň sa zrazu roztiahnu mraky a ja v tej chvíli zbadám  Playa de Concha.  Pláž s tyrkysovou vodou .  Camino, necamino idem sa kúpať a o pár minút sa už čvachcem vo výbornej  vodičke. Mojich 15 minút slávy ( kúpania) využijem naplno. O 15 minút totiž priženú neuveriteľne husté čierne mraky, ktoré ma rýchlo dostanú von z vody. Rýchlo sa prezlečiem zbalím a vyrážam. A mraky sú medzitým kdesi fuč. Bolo to len také postrašenie. Ale som výborne osviežená na posledných 10 kilometrov. A zas cement, asfalt, kopce hore, dole...  Cez deň sa toľkokrát vystriedalo to príjemné,  nádherné s tým upršaným  a menej krásnym, že ja náladový Rak si teraz pripadám úplne normálny a prirodzený človek.

16.deň,  Soto de Luiňa – Cadavedo

Ak chcem  dnes prespať v alberque tak sa dnes nedá  ísť menej ako 25 km. A ešte k tomu  alberque v Cadavedo má len 8 miest. Tak vyrážam zavčasu. Ale je to celý deň po asfalte a betóne. Ku koncu dňa ma bolí lýtko. Dúfam, že to nie je to, čo si myslím. Ale chcem kráčať, lebo si neviem predstaviť, že by som mala ísť do ďalšej vzdialenejšej ubytovne. To by bolo dokopy 40 km a na to sa vôbec necítim.  Tento Camino Norte je poriadne náročný.

17.deň,  Cadavedo – Almuňa

V pohode deň. 16 kilometrová etapa je tak akurát. Nebudem na to tlačiť . Ráno som sa rozlúčila s Luisom a s Martou, Vincente a Sergion a 4 Španielmi a poobedie som strávila s inými 4 Španielmi. Raul a Rosa, Miguel Angel a Maria z Castilion. Raúl ma asi  zápal šliach, nohu má obviazanú a ide pomaly. Jeho manželka María chodí do Nepálu, bola na Anapurne na trek s ďalšími 10 kamoškami. A títo štyria ľudia práve tu dnes končia svoje tohoročné Camino.  Tak ideme spolu na obed do neďalekej  Luarcy.  Raúl má dnes narodeniny.  On v jeho narodeninový deň končí. Ja som v môj narodeninový deň začínala.

Po večeri sa ešte chvíľu túlam mestom, zastihne ma dážď, do ubytovne vchádzam tak, že zo mňa kvapká. V tom istom čase do ubytovne dorazili aj pútnici – cyklisti, ktorí hovoria, že vzadu idú nejakí Slováci. Už teraz som zvedavá.

18.deň,  Almuňa – Piňera

Dnes je to skoro celý deň kráčanie v daždi. Po asfalte.  V ubytovni som zas prvá. Preto, lebo robím oproti iným len málo kilometrov. Dnes len 17. Na mape vidím, že cca 4 kilometre vzdušnou čiarou od ubytovne  by mala byť pláž. Tak idem. Ale poblúdim. Dostať sa na pláž z blúdením  cez rôzne súkromné pozemky  mi trvá tak 2 hodiny J .  Takže môj výkon dnes sa blíži v podstate k 30 kilometrom.  Ale byť pri mori sa mi páči .

19.deň,  Piňera – La Caridad

Včera cestou z pláže som bola nadšená a rozhodnutá, že nepôjdem po značenej trase, ale vyskúšam inú cestu, ktorá je bližšie k moru.  Dnes ráno však,  ani neviem prečo,  som zmenila a pustila som sa po značenej trase. Kvôli istote? Neviem. Asi po pol kilometri po tom, čo som vošla do lesa som sa šmykla a spadla som do bahna. Som celá zabahnená, bahno aj v topánke, šaty celé som od blata... Hneď ma napadlo, že to je lekcia. Les pripomenul, že ak už sa pre niečo rozhodnem, čo ma nadchlo tak to mám aj urobiť .  No nič. Tak sa vraciam späť do ubytovne urobiť zo seba znovu človeka. A vydávam sa cestou, ktorú som si zvolila včera, cestou, ktorá je bližšie k moru. Tesne pre Naviou ma čaká darček. Práve v momente keď rozmýšľam, že by som sa mala v Navii naraňajkovať  sa ku mne prihovorí Elenita - pani, ktorá zametá pred svojim domom. Hola pellegrina. Che tal? ...Ako sa máš? Jedla si? Nie?Dáš si so mnou pohár pomarančovej šťavy a kávu? ... Elenita je  presne vo veku mojej mamy, rozpráva mi o rodine, o svojom živote.  Je veľká tanečníčka, ukazuje trofeje, ktoré s manželom vytancovali... Ďakujem Elenita za príjemné ráno.

A o chvíľu som v  La Caridad a zas prvá na ubytovni. Vyberám si miesto na spanie, z ktorého trochu vidieť more a tak môžem  rovno z pochodia postele pozorovať kúsok mora a oblohu hrajúcu farbami zapadajúceho slnka.  Lebo konečne vyšlo slnko. Celé dni pochodujeme pod mrakmi. Mám pred sebou posledné dni Camina popri mori.  Camino Norte sa potom odkloňuje smerom do vnútrozemia. Tieto posledné dni idem pomaly. Vždy keď dôjdem do ubytovne a urobím základné veci - sprcha, vyprať veci, najesť sa a potom sa vždy vyberiem na nejaké miesto pri vode a vychutnávam blízkosť vody. Zároveň pospím a oddýchnem.

20.deň,  La Caridad – Tapia de Casariego

Etapa je krásna, skoro celý čas  okolo mora. Viem, že v ubytovni je len 30 miest na spanie, tak dúfam že sa mi nocľah ujde. Tesne Pred Tapiou ma dobehne malá skupina Španielov. Sú rýchli – na chrbte len také minibatôžky, veľké batohy im nesie autobus. Nedokážem ísť ich tempom. Ujde sa mi flek na spanie?mám obavy a naozaj po príchode do ubytovne je veľa postelí obsadených - paličkami , šatkami – to títo minibatôžkári obsadili postele pre pútnikov, ktorí ešte nedorazili . Sorry. Zhadzujem jednu palicu a mám miesto a spanie. Predsa kto skôr príde ten skôr melie. Myslím si, že niekedy sa to musí aj tak. Ako sa neskôr ukáže , napriek tomu, že mám posteľ bude všetko inak, lebo si treba dávať pozor na myšlienky ;-).    Pociťujem samotu a tak sa pýtam štyroch Španielov , či sa môžem s nimi naobedovať. Sú potešení. Ja tiež. Počas obeda dostávajú správu z domova. Ich kamoša zasypala lavína na Mont Blancu a je nezvestný. Pripomína mi to moje zážitky so smrťou na Camino Frances pred 7 rokmi. Hovorím im, že kým to nemajú potvrdené majú veriť. Po návrate do ubytovne sa poteším, lebo vidím  „ ó brat Poliak – a on na to, že co, ja Poľak,  aľe tu jestem i brat Slouak... Slovák? kdééé?  A tak sa úplne nečakane stretávam s krajanmi. Marianom a Danielom. Ani nevnímam, že je s nimi nejaká Švédka. Som zvedavá, rozprávajú čo zažili, kade išli.  Kúpim vínko, že vypijeme na pláži pri pozorovaní západu slnka. Večer však  Marian šiel niekam ku jaskyne s Gabrielou, tak zlanárim na západ slnka len Daniela. Netušila som, že slnko zapadá tak neskoro, a keď sa vraciame do ubytovne je zamknuté. Klopkáme, skúšame... nič, nepočujú, skúšam, či nevleziem cez okienko nič. Tak dnes bude spanie predsa len  na zemi....spacák v ubytovni na posteli  a ja vonku... síce v závetrí,  ale na betóne, prikrytá len igelitmi a  len v kraťasoch bŕŕŕ.  Kvôli zime sa nedá spať .... no ale v podstate sa mi splnil sen, z predchádzajúceho dňa, lebo som  chcela som spať blízko pri vode, vidieť more, počuť more, cítiť more..bŕŕŕ ale kosssáá :-D  

21.deň,  Tapia de Casariego – San Xusto

Po noci strávenej na vonku na betóne, len na nejakom igelite vytiahnutom z kontejnera ma okolo 5-ej vpúšťa prichádzajúci hospitaléro do ubytovne. Vleziem do spacáku, aby som si trochu pospala, ale vstávajú prví ľudia, ruch... a tak je zbytočné pokúšať sa zaspať. Trochu poležím v teple a pred 7- ou vyrážam. Som rozhodnutá ísť dnes do Ribadea. Posledné miesto pri mori  na severnej trase Camina.  Je príjemné ráno. Idem popri vode. Nádherné mraky. Nádherné farby rána mi dávajú zabudnúť na chladnú noc strávenú na betóne na igelitoch. Tesne pred Ribadeo ma dohoní Daniel, smejeme sa pri spomienkach na dnešnú noc, krivkáme,  dávame si kávičku....  Cestou sa telefonicky dohovára s Marianom. S Gabrielou ho počkajú v Ribadeo,  ale idú ďalej smerom do Gondán.  Keď vchádzame na 600 metrový most, ktorý je vstupnou bránou do Ribadeo mi Daniel hovorí.“ Veď poď s nami do Gondán“ ... A ja šialená hovorím, že dobre.  Zdá sa mi to bláznivé, lebo do Gondán je to spolu 38 kilometrov .... Nejaký hlas ako keby odpovedal za mňa. A len sa počúvam, čo to hovorím. Že dobre, že idem. Prekvapená som nielen ja, ale aj Marian a Gabriela  čakajúci v Ribadeu . Ale povzbudzujú ma, že to dám.  Po prebdenej noci? Bez spánku a 38 km? No ale v tej chvíli na to nemyslím a uverím im, že to dám.  Spoločne sa neobedujeme. Medzitým dorazia rozradostení 4 Španieli zo včerajška. Dostali správu, že kamarát zasypanie lavínou prežil. Chvalabohu.

Vyrážame okolo 4-ej popoludní a máme pred sebou ďalších asi 22 km do Gondán. Previerka začína hneď. Začína pršať. Vyťahujeme pršiplášte a šliapeme. Po prvý bar spolu.  Sú rýchlejší tak  ich posielam dopredu, lebo vidím, že ma čakajú. Striedavo prezúvam topánky, lepím náplaste, obväzujem kolená.... tieto kopce hore dole... robím veľa prestávok. Mám dosť, ale chýba ešte asi 8 – 10 km do dnešného cieľa. Vidím, že oproti mne sa vracia Daniel. Dlho ma nevideli, a cítil zodpovednosť, že ma prehovoril   na túto kultúrnu vložku, tak sa vrátil.   Je to dobrá morálna podpora. Po nejakej chvíli vidíme tabuľu.. a ukazuje, že  Gondán je tesne za koncom tejto dediny.  Ale zas ideme hodinu a žiadna dedina, žiadna ubytovňa, žiaden  Gondán. Daniel pení ... už vraj nebude veriť žiadnym španielskym mapám... posledný kilometer alebo dva už neviem kráčať normálne. Kvôli bolesti mozog odmieta. Tak  sa otočím a chrbtom otočená kráčam dopredu, a pritom si tancujem, skackám, takto viem oklamať mozog. Kráčaním dopredu pospiatky.  Kóóónečne dorazíme do albergue.  A čožeeeee? Serrado. Zatvorené. Ako zatvorené? Nechápeme. Cez okno vidíme zariadenú ubytovňu. Je pol deviatej večer a do najbližšej ubytovne je podľa sprievodcu  7 kilometrov. Skúšame možnosti prespatia v, alebo pri najbližšom dome, ale bezúspešne. Ale domáca hovorí, že o 2 km je ďalšia ubytovňa. Poznáme tie ich „2 km“.  Marian s Gabrielou to riskujú idú.  Daniel kvôli pľuzgierom odmieta ísť ďalej peši. Ja mám nohy ako z dreva a tiež si to v tejto chvíli neviem predstaviť urobiť ďalšie kilometre. Som na ceste od 7-ej rána.  Aspoň 38 sm za mnou a ďalších 7? Mám chuť vybiť okno a vojsť dnu.  Zvoní telefón. Marian. Vraj sú to naozaj len 2 km. Ale ja nedám ani 2. Ani Daniel. Tak voláme taxi a dnešné posledné 2 kilometre „ideme“ taxíkom. O 10 večer sme na mieste J. San Xusto.  Už necítim ani hlad, ani smäd, ale musíme ísť ešte do baru, lebo tam dostaneme pečiatku do „pasu“ teda do kredenciálu.

22.deň,  San Xusto – Mondoňedo

Pripravujem drobné raňajky zo zvyškov, ktoré ostali vo vaku a zo zvyškov, ktoré nechali poslední odchádzajúci. Je 10 hodín ráno a mládež ešte leží. Upratovačky už stepujú pred ubytovňou a čakajú keď odídu poslední štyria pútnici, teda my. Tí sa nejako nevedia  prebrať a rozhýbať. Po toľkých kilometroch a po príchode o 10. Večer sa niet čo čudovať.  Včera sme museli  ísť do baru pre pečiatky a večera bola prevažne tekutá. Oslavovali sme, že sme došli.  Ja aj to, že som sa prekonala, aj to, že som stretla som dvoch Slovákov. A jednu Švédku – Gabrielu , ktorej priezvisko v preklade znamená Smrečok Ostrovček, a ktorú som sa snažila presvedčiť, že keď kráča s tromi Slovákmi, tak by sa mala naučiť po slovensky.  Chvalabohu dnes sú ostatní zajedno so mnou, že ideme do Mondoňedo a to je len 14 km A preto nevadí, že vyrážame až skoro pred obedom. Ubytovňa v Mondoňedo je dobre vybavená, funkčná kuchyňa, tak sa ide na nákup spoločne varíme. Každý bude mať večeru po akej túži. Ja mám asi polkilový stejk a tanier zeleniny. Mňam.   Gabika je rozhodnutá ísť zajtra do Vilalba. To je 35 km. Ja si pamätám ešte včerajší deň a neviem si to predstaviť. Ja veru pôjdem len do Gontán. To je 17 km. Chalani nepovedali presne kam idú. Daniel má veľké pľuzgiere. Kráča už neviem ktorý deň obutý v šľapkách. Preto všetky jeho kilometre sú naozaj veľký výkon. Veľké sebazaprenie.  Viem z vlastnej skúsenosti.

23.deň,  Mondoňedo – Vilalba

Napriek tomu, že vstávam skoro Gabriela je už preč. Odišla bez rozlúčky? Rozplakalo ma to. A to sa poznáme len 3 dni. Som aj trochu nahnevaná.  Z  Mondoňedo do Gontán je to skoro samé stúpanie. Ale do kopca sa ide celkom dobre a po vyše dvadsiatich dňoch človek už má kondičku aby to zvládol. Prichádzame do Gontán. Tu nás čakajú  Nemky.  Predvčerom som na ubytovni po ich odchode našla doklady a peniaze jednej z nich, Daniel mal zhodou okolností kontakt na jej kamošku a tak môžeme urobiť „malý zázrak“. Vraciam jej stratene doklady a peniaze. Dievča je prešťastné.  My tiež. Chvíľku oddýchneme pred albergue, osviežime nohy.  Chalani idú ďalej. Ja som rozhodnutá zostať.  Aj keď srdcom by som šla s nimi, ale v mysli som si kdesi na začiatku dala program, že tento rok nepreháňať .   A tak „na rozlúčku“ ideme  do baru. Chlapi si dávajú pivečko, ja nejaký vínny strik. Po chvíli do mňa vojde toľko energie, a chuti kráčať, že mením plán a idem ďalej. Ich nechávam v bare pri pivku  a ja vyrážam na cestu do Vilalby.  Nedá sa v tejto chvíli nekráčať.  Za nami 5 hodín cesty, pred nami 5 hodín cesty. Je nedeľa posledných 15 km nie je otvorený žiaden obchod ani bar a tak do Vilalby prichádzame okolo 8-ej večer a hladní ako vlci.  Sme traja a majú posledné 3 voľné postele  - ďalší malý zázrak skvelé. Ale cítim sa naozaj K.O.  Namiesto mojich plánovaných 17 km to bolo dnes 36 km.

Ešte k predchádzajúcim dňom.  Človek si niekedy sám robí niektoré obmedzenia, ale sú len v hlave.  Je dobré ich prekonať. Porušiť.  Prekonať sám seba. Zapotiť sa. Ísť na doraz. Po hranicu. Aby sme potom mohli tú svoju  hranicu posunúť.   

24.deň,  Vilalba – Baamonde

Aj vďaka včerajšej  neskorej pizzi, sme sa stihli do rána zregenerovať.  Vyrážame všetci štyria spolu s Gabikou  potom ide každý svojim tempom a deň je pohodový. Veľa zelene, prekračujem veľa riečok, potokov  -  kde môžem,  vyčvachtám nohy. Som vo svojom živle.  Na prekvapenie nás všetkých ako prvý  dorazí do ubytovne Daniel , kráčajúci v šľapkách.  Máme sa vraj ponáhľať, lebo je tam veľká oslava.  A naozaj  po príchode nás už čaká vysmiaty nakŕmený Daniak a to isté čaká nás. Je tam práve skupinka Španielov, z ktorých Carmen má dnes meniny? Alebo narodeniny? A tak dostávame  darček vlastne my. Táto skupinka Španielov je vychystaná tak, že s nimi ide dodávka, ktorá ich čaká pri ubytovni. Šoférka je zároveň aj kuchárka a  stará sa o proviant.

25.deň,  Baamonde – Miraz

Do cieľa máme posledných  100 km. Ale tabuľu so 100-kou si asi niekto odniesol „na pamiatku“.  Dnes je to pohodové, lebo máme v pláne len asi 16 km do Miraz,  lebo Gabriela aj Daniel majú pľuzgierové problémy. Pripravujú sa, lebo posledné dni chcú robiť dlhé etapy až do Santiaga.  A ja sa preto pripravujem  na „rozchod“ s nimi, lebo si myslím, že dlhé etapy nedám.  Daniel kráča napriek veľkým pľuzgierom.  Keď sa ho pýtam ako to dokáže urobiť všetky tie kilometre, prečo sa nešetrí, neoddychuje – odpovedá -  „Treba sa premôcť, zapotiť  aby deň mal tú chuť, odpočívať budem doma.“  Marian je úplne obdivuhodne prispôsobivý a tolerantný. Napriek tomu, že by mohol šliapať oveľa, rýchlejšie. On trpezlivo čaká všetkých.  Ja stále mením rytmus.  Aj rozhodnutia. A myslím si, že aj tak mi už  nikto neverí keď čokoľvek rezolútne vyhlasujem, napr.: dnes idem len po....

26.deň,  Miraz – Sobrado lod Monxes

Ráno sme boli dohodnutí, že raňajky o 6.30 a vyrážame o 7 –ej. Na raňajkách je však len Marian. Ďalší dvaja spachtoši ešte spia. Tak vyrážame bez nich. Konečne po dlhej dobe vidím východ slnka. Takéto zážitky mi chýbajú. Na Camino Frances som videla východy a západy slnka skoro každý deň. Tu mám na výber.  Vyrážať skoro ráno a vidieť napr. východy slnka, kráčať sama a počuť čo sa vynára z duše.  Alebo počkať spolupútnikov, vyrážať spolu, raňajkovať spolu, mať ich často na dohľad,  rozprávať sa... Aj jedno aj druhé má svoje výhody.

S Marianom chvíľu kráčame len chvíľku spolu, ale nasadzuje takú rýchlosť, že ho posielam nech ide vperjod svojim tempom.  Jemu trvá urobiť dnešných 26 km  4 a pol hodiny, mne asi 6 hodín a Danielovi s Gabrielou ani nepočítam.  Dnes idem skoro celú cestu sama ale ostatní mi chýbajú. Preto až do Santiaga chcem ísť spolu s nimi.

27.deň,  Sobrado lod Monxes – Arzúa

Gabriela vyrazila medzi prvými, lebo dnes chce urobiť 2 etapy naraz. Dohodla sa s priateľkami, že sa uvidia 20. júla v Santiagu, takže ak to chce stihnúť musí ísť. Nepomáhajú naše prehovárania, že ideme celý čas spolu, nepomáha nič. Gabika chce dodržať  slovo, sama kvôli sebe, lebo predtým v živote sa jej to vraj  až tak často nedarilo. Chápem. Sľubuje, že v Santiagu nám pôjde oproti a počká nás s welcome drinkom.  My s Danielom a Mariánom  skoro ako vždy odchádzeme medzi poslednými.  Včera  Daniel prežil svoje galeje s nohami.  A dnes je to podobné, ale Daniel je bojovník. Ide pomaly, ale ide. A ja si „vďaka“ tomuto jeho pomalému rytmu môžem do sýtosti vychutnať prírodu.

28.deň,  Arzúa – Arca do Pino

Posledné 2 etapy do Santiaga. Dnes to je už riadna masovka.  V Arzua sa stretávajú Camino Frances s Camino Norte.  Dnes je to samé vyhýbanie cyklistom, samé skupinky všade po ceste plno ľudí. Neporovnateľné s predchádzajúcimi dňami. Ale aj tak je to v pohode, tešíme sa, neponáhľame sa. Do Arco de Pino prichádzame k večeru.  Ale.. všetky albergue sú už plné. Ani to nevadí. My už začíname oslavy.

29.deň,  Arca do Pino – Santiago de Compostela

 Daniel ako vždy dodržiava svoje ranné tempo. Napriek budíku, ktorý zvonil v  „ľudskom“ čase o 8 –ej ho vypol a znovu zaliezol do postele.   A my s Marianom ako skoro vždy čakáme. Ale dnes ma to vzalo. Neviem prečo som si myslela, že možno nás jediný raz prekvapí a prispôsobí sa  a nebudeme musieť čakať.  A tak  vyrážam na poslednú etapu dosť nahnevaná. Ale zároveň chápem, že moja „štartovacia“    energia je odlišná od iných a keď ju nasilu brzdím tak to vyvoláva vo mne hnev.  Hlavne na seba.  Preto je pre mňa lepšie tú moju energiu využívať, nie brzdiť.  A spomínam si, aj že jedno z dobrých odporúčaní na Camine je NEMAŤ OČAKÁVANIA. Očakávania = možné sklamania.   Ale keď ten hnev vydýcham, tak sa začínam obzerať po chalanoch a po pár km sa stretávame. Cestou stretávame desiatky až stovky pútnikov. Tentoraz ešte väčšia  masovka ako včera a  preto aj tohoročný príchod do Santiaga je týmto poznačený.  Ale osviežuje ho Gabika, Švédka, ktorá putovala s chalanmi už z Ovieda a tak ako sľúbila, prišla nám oproti s welcome drinkmi – Bayleis likérom pre mňa a chladeným pivom pre chlapov. Z autobusovej zastávky sme si urobili bar a radostne  si pripíjame na príchod. Oslavovať sa dá kedykoľvek a kdekoľvek. 

Tak ako veľa pútnikov, ležím pred katedrálou, pod hlavou ruksak, oddychujem  pozorujem prichádzajúcich pútnikov, ich prepukujúcu radosť z toho, že došli do cieľa a prežívam svoju radosť. Hlavou preletujú útržky nádherných zážitkov z posledných dní. Nečakaných zážitkov, ktoré ma naučili zas viac o mne kto som a čo chcem.  Stretnutia s ľuďmi ma obohatili najviac, pretože tentoraz som sa najviac  naučila od nich.

 Santiago de Compostela  -  Finesterre

V Santiagu  sme chceli počkať na najväčšiu fiestu roka 25.7. deň svätého Jakuba, ale všetci traja sme po prvom dni v Santiagu  akýsi bez šťavy, bez nadšenia.  Hovorím chalanom, že zajtra idem smer Finisterre.  Marianovi hneď zažiaria oči a začína rátať.  „Že by som dal Finisterre za 2 dni“? „ Marian, ale to je cca 90 kilometrov“. Jeho pôvodný plán bolo dôjsť až k oceánu, ale počas Camina, počas jeho pomalej a trpezlivej cesty s nami sa zdalo, že sa tohto svojho plánu musí vzdať.  Tak  si ešte pred spaním pripravuje narýchlo plán a dohoda znie. Vidíme sa o 2 dni vo Finisterre. Ráno všetci vyrážame. Marian prvý. Má  pred sebou dnes cca 50 km. Zajtra o trochu menej. Ja chcem spraviť dnes 30 km autobusom a 30 km peši a zajtra ďalších  30 km a uvidíme sa  všetci na konci sveta.  Môj  plán musím zmeniť hneď  na stanici, lebo taký spoj neexistuje, a tak beriem espres a vystupujem na prvej zastávke a je to 20 km do Finisterre. Preto budem kráčať len len jeden deň. A zázračné je, že je to presne tá časť,  ktorú som pri mojej prvej ceste v 2005 kvôli hmle nevidela. Minule 20 km v hmle, teraz som videla všetko v plnej paráde slnečného dňa.  Daniak  ide skoro celú cestu busom a tak sa večer  nečakene stretávame pri západe slnka pri majáku. Daniel, Gabika,  Poliaci, Nemci.... Chýba len Marian. Toho očakávame nedočkavo ďalší deň okolo poludnia.  A prichádza šťastný, že si splnil svoj cieľ.  Symbolicky spálime nejaké veci =  nejaké to utrpenie z cesty Marián   spolu aj s Danielom odhadzujú palice, ktoré si chceli vziať pôvodne domov.„Ďakujem Marian za to pozvanie na záverečné drinky. V posledné dni vždy pri pomyslení, že dokráčame, a že sa s vami budem musieť rozlúčiť a vyberieme sa každý svojim smerom mi vždy vošli slzy do očí. Ale aj vďaka tebe to lúčenie bolo veselé. Ďakujem.  Posledné kilometre späť z konca sveta sme šli taxíkom, aby ste vy stihli bus do Santiaga, na ranné lietadlo,  ktoré ste nakoniec  aj tak nestihli, lebo ste zaspali J . Ale aj tak si frajer. Prejsť 90 km za jeden a pol dňa je pre väčšinu ľudí nadľudský výkon.  A na moju otázku ako sa také niečo dá zvládnuť  si odpovedal  jednoducho – KEĎ SI POVIEŠ, ŽE TO DÁŠ – TAK TO DÁŠ. Že je to len otázka disciplíny a že treba mať cieľ. “  BUEN CAMINO CHALANI.

Finisterre – Muxia a cesta späť

Posledná etapa.  Kráčam z Finisterre  do Muxie . Po miestach známych, ale aj neznámych. Miestach, ktoré som  pred 7 rokmi  v posledný deň môjho prvého Camina nevidela. Či už kvôli mojim  inštinktívnym odbočkám z cesty, alebo  kvôli hmle, dažďu a tme , ktoré ma vtedy v ten môj posledný deň cesty sprevádzali.  V Lires si dávam kávu v tom istom bare ako pred 7 rokmi. Stále milá obsluha a stále dobrá káva.  Pamätám si, že odtiaľto mi do cieľa chýba posledných 17 km. Cestou do Muxie kráčam pomaly a robím veľa prestávok, nech to kráčanie trvá dlhšie. Ale oklamať sa to aj tak nedá. Zas končí niečo nádherné.  Človek  môže využiť  tú cestu, ten čas, ktorý má k dispozícii  a má to urobiť ako najlepšie to vie. Kúsok pred Muxiou sa zastavím na pláži Lourido,  vidím, že sa tam kúpu ľudia. Na moje prekvapenie je voda príjemne teplá. Nie bodavo ľadová ako včera vo Finisterre.  V Muxii je nový albergue.   Hospitalero je mi povedomý,  marí sa mi,  že  odniekiaľ poznám. Ahááá, spomínam si ... Je to  námorník, čo pred siedmimi rokmi si ku mne prisadol  a pri mori na skalách mi rozprával o svojich plavbách po oceáne. To je náhoda.  Ďalší deň v Muxii sa ubytujem v ďalšom alberue a aj tam si spoznávam hospitalera.  Ten zas pracoval v informačnej kancelárii . V Muxii stretávam ďalších zaujímavých ľudí, preto sa rozhodujem, že ešte ostanem, a keďže  hlásia slnečný deň zajtra sa ešte tu, na druhom konci sveta, okúpem. Nasledujúce ráno namiesto očakávaného slnečného dňa prší. Ale mne je do smiechu.  Zas raz zmena plánu. Už viem, že namám nič očakávať.  A ak už očakávam, tak ak to nevyjde tak to hneď prijať. A to sa mi tu podarilo naučiť. A ešte, že nemám veľmi plánovať. Teda plánovať môžem, ale nemám o tom veľmi hovoriť, a robiť „veľké prehlásenia“ . Takže nehovoriť veľa o plánoch, ale makať a keď sa na mojej ceste objaví zaujímavejšia trasa, tak môžem moje plány vždy zmeniť.  Tak aby bolo veselo.

Po návrate do Santiaga čakám na stanici autobus na letisko a prichádzajú štyria chlapíci. Pútnici, ale len dvaja z nich majú ruksaky. Jeden tuším nejaký spacák. Hovorím si: akí sú bystrí, určite sa dohodli sa, že dajú veci dokopy a asi sa striedajú v nosení.  Nastúpia do toho istého busu, usalašia sa vzadu na päťke a ja zrazu zas počujem rodnú reč. J Ale vydržím sa neprihovoriť až na letisko. Tam ich objavím keď už sedia bez batožiny, všetci rovní a zisťujem, že sa nestriedali v nosení batožiny, ale že dvoch z nich v Muxii  na pláži okradli.  No niekedy potrebujeme aj tento typ zážitkov, aby sme pochopili akými myšlienkami sa zaoberáme, alebo možno  nosíme zbytočné bremeno?  Ale každý sme dostali na Camine práve tie lekcie, ktoré sme potrebovali.  Uvideli sme to, čo práve v živote riešime, a čo sme schopní v tejto chvíli vidieť.  Ale aj tak niektoré veci z Camina dozrejú a vyriešia sa až po návrate domov, až po nejakom čase. Všetko má svoj čas. Chalani držím palce nech sa vám váš „caminovský“ zámer vydarí.  Potom budeme môcť vyraziť na púť aj my priamo z domu. ( Pomôžem „vyšípkovať“ východ. ;-)

Sedím už v lietadle a náhody a prekvapenia nekončia.Naberám odvahu a pýtam sa v lietadle spolu sediaceho cez uličku: „Nie si náhodou Luciano? “ – Áno. Poznáme sa? Pýta sa – No ja ťa poznám. Čítala som tvoje denníky na internete. “ Neznámy chlapík, Talian,  ktorého denníky, poznámky som si čítala pred 7 rokmi pred mojim prvým Caminom a boli mojim hlavným  manuálom  na mojom prvom Camine sedí teraz v lietadle hneď vedľa mňa. Znie to neuveriteľne ale aj  takéto „náhody“ sa stávajú . No nie je to zázračné ?    Aj toto je Camino.  Toto je Cesta.  A ja kdesi vnútri viem, že sa na tú cestu znovu vrátim.