Už  na francúzskej trase som stretla ľudí, ktorí hovorili aká je severná trasa nádherná. Po skončení môjho prvého Camina som bola taká nadšená, že som si povedala, že sa ďalší rok vydám na severnú trasu. Veci sa vyvíjali  tak, že to nebolo možné ani o rok, ani o dva, ale až tretím rokom. Srdce  veľmi túži, ale nohy nie sú v celkom dobrom stave. Preto si na začiatok kupujem letenku len tam..... 

Spiatočnú letenku nekupujem, lebo cítim, že aj tak sa udejú nejaké zmeny. Mám tak 3 týždne do odchodu, ale prípravu plánu cesty si nechávam na neskôr.  Viem len, že chcem robiť kratšie etapy a  vychutnávať si blízkosť oceánu.  Čiastočne moje „preháňanie“ v práci a čiastočne udalosti posledných týždňov a mesiacov ma dostali poriadne z rovnováhy.  Čo s tým?

Chcem sa trochu "vyrovnať",   vrátiť sa k pozitívnemu pohľadu na život a potrebujem sa „rozzelenať“.

Určité rodinné udalosti a nečakaná pracovná ponuka tesne  pred odchodom na Camino znamenajú, že si teraz už môžem kúpiť aj spiatočnú letenku. Na Camine bez odletových a príletových dní strávim 8 dní. 

Denník Camino 2008, severná trasa

Sedím zas na letisku a čakám na tradičné anglické raňajky a na odlet na moje „skrátené“ Camino. Na cestu som vyrazila pred pár dňami  samozrejme tradične cez  Hlohovec, Brno  a Londýn. V Hlohovci ma nabalili  koláčikmi a špeciálnym orechovým likérom - medicínou na neduhy všetkého druhu na Camine. V Brne nemám šťastie, lebo som nedala Maruške jr. dopredu vedieť, že prídem a v Londýne  sa u priateľov snažím trochu pozrieť  cestu, čo ma čaká.

Na letisku stretávam dvoch Talianov z Palerma, ale oni idú na francúzsku trasu. Po tom čo sa dozvedia, že som už šla po francúzskej trase sa ma pýtajú na rôzne veci. Ochotne poradím, čo viem.  Buen Camino chalani. Tieto roky po návrate z Camina ma už pár ľudí vyhľadalo a chcelo poradiť, V rôznych veciach, čo si vziať na seba, ako na počasie, rôzne rady,..... A teraz sama rozmýšľam ako to zvládnem, veď nasledujúce dva týždne hlásia na severe Španielska dážď.

Irún – Hendaye – Irún

Buď som odvykla sledovať šípky, alebo naozaj táto severná trasa nie je veľmi dobre značená, lebo zo stanice v Irúne neviem ktorým smerom sa vybrať. Pýtam sa v bare, posielajú ma jedným smerom. Môj dezorientačný zmysel funguje zas perfektne, už po druhej križovatke som si nie istá, či mám ísť doprava, doľava, alebo smerom dopredu nadol, alebo dopredu nahor. Intuícia mi niečo hovorí, ale radšej sa pýtam v druhom bare – tí ma posielajú iným smerom a tak chvíľu blúdim, kým dôjdem do ubytovne. Keby som však bola uverila v 1. bare a potom intuícii mohla som si ušetriť tak trištvrte hodiny chodenia. A tak spomínam VERIŤ VNÚTORNÉMU HLASU.     V albergue spolupútnici hovoria francúzsky, španielsky, nemecky, ale ešte sme sa  nezoznámili. Je tu aj jedna Maďarka. Len si zložím veci a vyrážam do mesta, lebo chcem vidieť starý most sv. Jakuba, kde začína severná trasa Camino. Naokolo je už všetko moderné, jedine tabuľa hovorí o histórii Camino. Čo? Očakávala som nejaký pocit, že tu šliapali predo mnou tisíce a tisíce... Mesto je mesto...  Som unavená a uvedomujem si, že dnes som zanedbala aj pitie aj jedenie. Hneď mi prejde hlavou  PIŤ  a JESŤ KVALITNE. Na každých 10 km chôdze aspoň liter vody a dobrú stravu pre svaly.

I. deň, Irún – San Sebastian,

V Irúne si dávam dobré raňajky a vyrážam. Prechod cez Pyreneje zostane nadnes bez následkov. Dnes žiadne pľuzgiere, starám sa o seba, robím prestávky, vyzúvam, vetrám nohy, masírujem. Neviem kadiaľ idú iní, lebo až po nejakej dobe stretávam prvého človeka. Španiel z Palencie, ktorý bol už na francúzskej trase, a prečo sem prišiel? Tam kde žije je to dosť monotónne, preto chce spoznať nových ľudí. Po  nejakej dobe stretávam aj Maďarku Liu, ktorá žije už 5 rokov v Írsku. A vidím už oceán, vlastne Kantábrijské more. Krásne panoramatické výhľady mi osviežujú dušu. Trasa je náročná, je to hore dole kopčekmi, raz musím zostúpiť dole k zálivu, previesť sa loďkou zo Sv. Petra do Sv. Pavla, potom zas hore, k majáku, po lese.. a  posledné kilometre to je naozaj chvíľami utrpenie. Zas som prišla  bez tréningu a hneď prvý deň 33 km..... ale....kolená držia a vlastne celé nohy. Snívam o kúpaní sa na pláži ako odmene za dnešný deň..... A najkrajším zážitkom je naozaj príchod do San Sebastian cez pláž a prechádzka po pláži naboso. Pri tejto pieskovej masáži únava zázračne odchádza. A aj sny sa plnia....kúpem sa  - nie síce v mori, ale v daždi. Už na pláži začína pršať a ďalších 4-5 km  idem v lejaku a do ubytovne  prichádzam  síce ako kvapkajúca dažďová panenka, ale šťastná. Pripomína mi to môj posledný deň na francúzskej trase, keď som takto zmokla. A cítim prepojenie medzi  francúzskej trasou  a prvým dňom severnej trasy.  Akoby neuplynuli vôbec 3 roky. Ale akoby to bolo včera. Zvláštne. Čas je naozaj relatívny. Cítim aj, že za tento deň sa mi prejasnili zmysly, vidím ako rys, lepšie počujem a zas aj inak vnímam . Možno však je to voda, ktorá  má na mňa takýto účinok.  O vode toho určite ešte veľa nevieme. Je to mocný živel.

Všimla som si dnes ešte jednu vec.

Vzhľadom na predpoveď na nasledujúce dni, že má pršať už začínam plánovať dopredu, a vyhľadávam  lety späť.....akoby som chcela ujsť z Camina. Kvôli dažďu?  Nie, nie....to je ako v živote, situácia, keď sa snažím ujsť pred prekážkami....

Tak ešte raz. Aký mám cieľ? ÍSŤ.  Ak to bude možné tak zhruba do Santander. Pripravujem si program na nasledujúce dni a uvidím, či bude zvládnuteľný. Ale pôjdem STEP BY STEP, a  kratšie etapy.

2. deň, San Sebastian – Orio

Zo San Sebastian sa ide do kopca, do kopca, potom ešte do kopca, potom trochu po  rovinke, potom do kopca, ďalej mierne do kopca...a začínam sa pýtať aké to bude, keď bude treba ísť z kopca??? Veru bolo...Moja pravá noha, pravý bedrový kĺb, nemajú veľkú radosť z toho, že sa ide z kopca. ..A tá cesta hore je spríjemňovaná nádhernými výhľadmi. Tá cesta dole? vedie cez les.  Vidím aj paralelu so životom. Do kopca, alebo nahor  sa mi ide lepšie J,  keď je to z kopca dosť rýchle a netrvá to dlho, tak to znesiem. Ale ak to je takééé dlhééé  pomalééé klesanie L...

Uvedomila som si, že  držím odstup od ľudí, že sa trochu izolujem. Žeby sa ozvali skúsenosti predchádzajúceho životného obdobia? Chcem to zmeniť.  A akonáhle som si na to pomyslela hneď sa zjavili 4 Španieli. Francisco, Francisca, Asuncion a Manolo, s ktorými som aj raňajkovala. Oddychujem na úzkom chodníčku a keď prechádzajú  tesne popri mne, tak si pýtam „mýtne“ . Zasmejeme sa a ponúkam ich keksíkmi  a spolu sa vyberáme ďalej. Pôvodne som nevedela kam pôjdem, či do Zarautz, alebo do Oria, ale nohy povedali, že chcú menej. Tak sa cieľom na dnes stáva Orio, albergue San Martin a ospitalera Rosa Arutti, známa hádam zo všetkých sprievodcov svojou pohostinnosťou. Pri večeri v San Martin sa stretávam s tromi Nemcami – s Uschi, s Kristou a s Jurgenom a so Švajčiarom  Jorgem. Títo Nemci nevedia inú reč, tak sa snažím pospomínať si na moje zbytky nemčiny, alebo inak povedané, začína sa mi osviežovať pamäť a vracajú sa mi slovíčka, vety...Švajčiar Jorge vie aj anglicky tak sa vieme lepšie porozprávať. Jorge hľadá. Donedávna  príliš veľa pracoval, ale pochopil, že len jeho práca ho nenapĺňa a že musí žiť inak. A tak zamkol dom a vybral sa na Cestu. Z domu. Rozpráva mi trochu o svojich zážitkoch vo Švajčiarsku, vo Francúzsku o tom čomu sa naučil. Putuje už 58 dní a do cieľa vo Finisterre mu chýba ešte 850 km. A napriek tomu, že je na ceste už toľko dní žiadne pľuzgiere, žiadne problémy s nohami. Ale o nohy sa stará od začiatku.

3. deň, Orio - Zarautz

Ráno plánujeme kto kam pôjde. Hospitalera Rosa radí, že do Zumaia je to len 17 km. Tak asi všetci máme namierené tam. Keď  však zbadám cestou krásnu dlhú pláž  v Zarautz a práve keď  k nej prichádzam sa začína  slnko predierať cez mraky, tak mi nejako oťažieva batoh. Zastavujem sa na pláži, a poviem si, že k večeru pôjdem ďalej. Sedím si tak hodinku a padá rozhodnutie. Dnes ostávam tu, nejdem ďalej. Odnesiem ruksak na ubytovňu a vrátim sa na pláž. A čuduj sa svete. Aj Uschi, Kirsten a Jurgena napriek rannému rozhodnutiu Zumaia  sa rozhodli  zostať tu v Zarautz. A tak teraz ležím na pláži a mám trochu výčitky, že to predsa nie je dovolenka, ale Camino. Ale prečo sa  nezastaviť, prečo si nevychutnať určité chvíle keď mám chuť? Dosť som sa za posledné roky naháňala. Preto zostať tu je dobré rozhodnutie.  Napadá ma, že AKOKOĽVEK SA V ŽIVOTE ROZHODNEM, KAŽDÉ ROZHODNUTIE BUDE MAŤ   PLUSY AJ MÍNUSY.  A V PODSTATE KAŽDÉ ROZHODNUTIE JE DOBRÉ. Výčitky sú zbytočné.    Aj napriek prudkému vetru si vychutnávam  slniečko na pláži, neďaleko odo mňa skupinka chlapcov na doskách a všetci sa snažia nájsť tú svoju vlnu. Ďakujem Bohu, že  mi praje počasie, veď predpovede boli úplne iné. Tieto plusy dnešného dňa musia byť vyvážené nejakým mínusom. Foťák si zobral dovolenku. Už nefotí. Odteraz budem robiť fotky len s takou plastovou krabičkou. Ale moju pohodu to nerozbije. Vychutnám si slnko na pláži až do posledných lúčov a pred polnocou sa vkrádam potichu do ubytovne. Možno pol hodiny po mne sa do ubytovne vrúti skupina španielskych detí. Tí nepoznajú slovo potichu.

4. deň, Zarautz – Castro Urdiales.

Nemám žiadneho sprievodcu, žiadnu mapu. Viem, že do Zumaia podľa značiek  je cca 12 km. A že popri mori je to dlhšie, ale jednoznačne  si volím more.  Po pár kilometroch prichádzam do Guriezo, kde sa mi podarí vidieť baskickú fiestu. Som prekvapená – krojmi, hudbou, gajdami, tancami... Baskické zvyky sú naozaj iné.    Ochutnám miestne špeciality a idem pomaly ďalej.  Zo Zumaie Camino ďalej pokračuje trochu do stredozemia až do Bilbaa, hlavného mesta Baskicka. Chcem obísť Bilbao, pretože som čítala v nejakom denníku, že cesta cez Bilbao je kalvária. Zo Zumaie teda idem vlakom do Bilbaa, odkiaľ chcem ísť do nejakého blízkeho albergue za Bilbaom . Napriek nevábnemu opisu Bilbaa, jeho periférií, mne sa toto mesto páči. Samozrejme skoro celý čas leje, no mne to nevadí. Zo stanice si urobím okružnú jazdu električkou a potom autobusom dôjdem so Castro Urdiales.  Malo by nasledovať niekoľko etáp popri mori. Na Camine strávim už len 4 dni, preto by som ich chcela stráviť čo najbližšie pri vodnom živle.

 5. deň, Castro Urdiales – Laredo

Mám čo som chcela. (teda skoro). Podarilo sa. Všade dookola ja voda. Lialo celú noc a leje aj ráno. Väčšina pútnikov čaká v ubytovni, že snáď sa to zlepší, ale ja  vyrážam.  Vody je všade dosť.  Po pravej ruke mám sivý oceán, nad ním čiernosivé mraky.  Mám rada dážď, tak mi to až tak  nevadí, ale určite táto cesta za pekného počasia by bola nádherná pastva pre oči. Mám 3 páry ponožiek a už sú všetky 3 páry mokré.  Od rána sa po ceste stretávame s Kanaďanom Aurelianom, so Španielom Enriquem a s dvoma Nemkami. Stretneme sa v jednom bare na raňajkách, kde sa všetci prezliekame do suchého. Potom neskôr kráčame spolu, alebo sami, občas ma počkajú, či je všetko v poriadku. A tak všetci svorne mokrí šliapeme do Lareda. Spolu niečo menej ako 30 km.  Uvedomujem si, že keby nie tých chlapov, tak sama by som si do Lareda po tom daždi nebola trúfla. Bola by som skrátila etapu. KEĎ JE ZLE, TAK V SKUPINE TO  ČLOVEK NEJAKO LEPŠIE ZVLÁDNE. NÁJDE VIAC SILY, ODVAHY.

Do cieľa mi ostáva možno takých 5 km a v podstate mi je jedno, že mi čľupká v topánkach a že ma nejako zvláštne pobolieva achilovka.  Určite sú na tom všetci podobne ako ja. Všetko mám samozrejme mokré, uvidím aká je situácia v ruksaku. V ruksaku je podobné. Preto všetci traja  naťahujeme v izbe všetky šnúry čo máme a snažíme sa sušiť všetky mokré veci, t. z. skoro všetky. Topánky vypchávame novinami aby ako tak vyschli. Popoludní prestáva pršať a tak sa vyberám sa do mesta. Pekné mestečko a krásna možno 5 kilometrová pláž. Už s teším na zajtra ako pôjdem zas konečne po pláži naboso.....

6. deň, Laredo – Santoňa

Ráno štartujeme raňajkami v bare s Aurelianom a Enriquem. Aurelianovi bolo v noci  tak zle, že musel noc tráviť v kresle pri WC. Pripomenulo mi to moju skúsenosť spred troch rokov, keď som nedobrovoľne trávila noc na stoličkách nedaľeko WC, lebo ma vymkli.  Aureliano  je vlastne pôvodom Španiel, ale ako 19 ročný odišiel z Madridu do Zurichu, kde žil 5 rokov a potom odišiel do Kanady, kde žije už 45 rokov a cíti sa Kanaďanom. Ide do Santiaga.  Španiel Enrique je z Alicante, kde robí v stavebnom labáku. Z kancelárie vidí každé ráno východ slnka. Óóóó......... mať takéto možnosti.... Má len 15 dní dovolenky, preto ide do tento rok len do Santander.

Takže vyrážam na dnešnú cestu, ale....s bolesťou achilovky. Je to dosť nepríjemná a nepoznaná bolesť.  A to  už prečo? Také som ešte nemala. Tak idem  pár kilometrov po pláži, potom sa preplavím s ostatnými loďkou na druhú stranu ria, teda rieky. Ostatní idú ďalej a ja sa vyberám hľadať   najbližšiu ubytovňu. Mám pred sebou posledné 2 dni tak budem k sebe vľúdna. Nechcem  šponovať achilovku! Pred nedávnou dobou som to skúšala v práci, takto sa šponovať a kam to vedie? No nikam. vlastne späť. Je to nesprávna cesta.  Mám pocit, že potrebujem zastaviť,  poobdivovať krásy mora a urobiť si trochu poriadok v ruksaku, ale aj v sebe. Nachádzam albergue, a vyberiem sa bez záťaže pozrieť mesto a nájsť nejakú „vodu“. Samozrejme nachádzam pláž,  pozorujem vlny, pozorujem hrajúce sa decká, nádherné sýte farby mora i oblohy a som vďačná. A nachádzam aj žlté šípky na zajtrajšiu etapu.

 7.deň, Santoňa – Noja – Santander

Ležím na posteli v izbe a čakám na 7.ráno, keď sa budú servírovať raňajky. Jeden Španiel odišiel skôr, bez raňajok a ďalšieho spolubývajúceho Belgičana Marka, ktorý robí programátora síce bolia nohy, ale namierené má do Guimeš.. Aj ja tam mám namierené, ale uvidíme. Raňajkujem s mladou veselou chasou. Okrem Marka je tu aj Alexander z Viedne a prihovára sa mi „Rozumíš časky?“ – jeho mama je Češka on pracuje v Bratislave. Ááá konečne krajan. Je tu aj Španielka Andrea, Bask Gurku a Andreas z Nemecka, ten zas vie po rusky, lebo je z Lipska a ako aj my aj oni sa  učili po rusky. Všetci idú do Guimeš. Ja uvidím. Podľa podmienok.  Vyrážam prvá, idem podľa značiek - okolo kanála, potom po dlhej pláži , potom chvíľu odpočívam a čakám či nedorazí skupinka, ale pravdepodobne  všetci šli po asfaltke. Ja som za prírodu a  preto som si zvolila šípkami značenú cestu cez pláž, výstup na „horu“ Brusco, zostup z  Brusca na pláž v Noja....  dobrodružstvo preto, lebo niektoré úseky cez horu sú úplne zarastené krovím . A pritom nasledujem šípky .  Hlavne  pri zostupe zas cítim pravú achilovku a pravé koleno, preto padá rozhodnutie, ostanem hodnú chvíľu tu na rozkvitnutej pláži v Noja a potom pôjdem autobusom do Santander. Toto bola moja posledná etapa na tohoročnom Camine.

8.deň, Santander – Irun, bus

Cesta späť zo Santander do Irun. Poslednú noc zas strávim v albergue, v ktorom som túto moju Cestu začala v Irún. Okrem iných je tu aj Kanaďan Dominique, ktorý mi ďakuje za niektoré informácie z prvej ruky, ktoré sú pre človeka, ktorý ide Camino prvý krát dosť dôležité. A aj ja v tú chvíľu spomeniem na Rasťa,  chalana, ktorého som vôbec nepoznala, ale ktorý ochotne prišiel do jedného baru v Londýne kvôli mne, len aby mi porozprával o Camine a ja som hltala som každú jednu informáciu. 

Je popoludnie  posledný odletový deň, ležím si v Hondaribbia na pláži a pozerám na francúzske pobrežie a na francúzske (alebo španielske? ) Pyreneje. Zajtra odchádzam z Cesty. Bola veľmi skrátená. a čo sa zmenilo za týždeň?

Týždeň je síce trochu málo na úplné znovuzískanie stratenej rovnováhy, ale predsa:

- som kľudnejšia a vyrovnanejšia

- viac vnímam ľudí a uvedomujem si, že keď je človeku ťažko netreba sa izolovať, v skupine sa to zvládne lepšie a s úsmevom.

- a mám využiť to, čo mi prináša deň a vychutnať si to.

Táto Cesta ma naozaj osviežila. A aj keď som si niekedy pripadala ako loď, ktorá nevie presne v ktorom prístave sa rozhodne zakotviť,  Camino mi znovu pripomenulo, že sa nemám báť  nových výziev a dobrodružstiev, lebo ma vždy obohatia a osviežia.  Lebo aj za 1 týždeň sa dá zažiť veľa. Dnes je týždeň, čo som vyrazila na cestu z Irúnu. .

Ale je naozaj dobre mať na pamäti cieľ. A cieľ severnej trasy je tiež Santiago.  

Vrátim sa. A dokončím. 

Jún 2009  

Pred pár dňami sa vrátil jeden môj priateľ z Camina a po stretnutí s ním, vidiac ten lesk v jeho očiach,  počúvajúc jeho rozprávanie a jeho vhľady, ktoré boli podobné mojim na prvom Camine (každý však máme aj svoje osobné vhľady) sa zas silno ozvala moja duša. Mám ísť dokončiť moju Cestu.   

Severná trasa bola prvá, ktorou som chcela ísť lebo som vedela, že môj život  sa nejako zmení, teraz som ju len začala. A viem, že ju chcem  ísť dokončiť a už sa na to veľmi teším.

A aj Vám všetkým, ktorí pôjdete  prajem BUEN CAMINO.